Myslela som si, že už neviem milovať. Dlho som žila v domnení, že zamilovaná už nikdy nebudem, pretože v pamäti mám pomerne čerstvé spomienky na časy, kedy som milovala. Raz dávno som milovala viac, ako som chcela, a dokonca som si na sklonku tohto obdobia lásku začala aj zakazovať. Myslela som si, že už nikdy milovať nebudem, lebo boli časy, kedy som milovala až príliš. A tieto chvíle boli tak silné, že stopy, ktoré vo mne zanechali, nikdy nezmažem.

Mne vtedy láska nedala takmer nič. Len zopár ponaučení a niekoľko jaziev na srdci. Dalo by sa povedať, že mi viac vzala, než dala. A tak som si ju spojila s bolesťou. S nádejou, ktorá sa ma drží a nechce sa ma pustiť, hoci ja som som ju od seba začala odháňať.

pinterest.com

Síce s plačom a s nedôverou v samu seba, ale na úplnom konci nastalo obdobie, kedy som už nechcela nič. Nič, čo by bolo spojené s ním, so spomienkami na neho, s dúfaním, že raz bude mojou budúcnosťou.

Zabudla som však, že život je síce súvislým celkom, ale zároveň je rozdelený na kapitoly…

A všetko to, čo sme prežili, sa raz stratí v minulosti a nebude niesť horkú príchuť sklamania a bolesti. Myslela som si, že už neviem milovať. A že to už ani nechcem. Veď na čo aj… Je to príliš veľký risk. Našla som svoju najväčšiu istotu v sebe a zariadila som si život tak, aby mi v ňom nič nechýbalo.

Vieš, ak je žena kvôli nešťastnej láske prinútená nájsť jedinú oporu len vo svojom srdci, len ťažko si tam opäť niekoho vpustí.

Spomienky pôsobia ako výstražné znamenie, ktoré sa spustí vždy, keď sa k nej niekto priblíži, a potichu sa jej pýta, či to bude stáť za to.
Či chce mať v sebe namiesto pokoja opäť len chaos.
Či chce znovu veriť niekomu, komu do duše ani do hlavy nevidí.
Či chce dôverovať slovám a so strachom pozorovať, či sa odrážajú aj v skutkoch.
Či si to chce znovu celé zopakovať.
Či nie je strach silnejší ako vidina nájdenia lásky.
Či chce prísť o to všetko, čo si roky budovala. Sama… Pretože nemala inú možnosť.

pinterest.com

Myslela som si, že už neviem milovať, no čas mi ukázal opak…

Okrem toho, že som všetko, čo som kedysi hľadala v druhých, našla v sebe, sa mi v srdci objavilo voľné miesto. Miesto, ktoré nebolo určené pre mňa, ale pre niekoho iného. Miesto, ktoré som nemala čím zaplniť, pretože môj život bol zrazu perfektný. A hoci tento kúsok srdca niesol vyblednuté jazvy, ktoré splývali s okolím a so mnou samotnou, našla som si zrazu v duši miestečko, o ktorom som vedela, že raz bude patriť niekomu inému. 

Nebol tam priestor pre strach. Ani pre obavy či otázky, na ktoré by som nenašla odpovede, no vniesli by do môjho srdca pochybnosti. Nebolo tam nič. Nič, ktoré nie je hrozivé, ktoré nedesí, iba je. Je tu a teraz a čaká na svoj čas. Na ten správny čas. Na niekoho, kto sa tam usídli a bude sa tam cítiť ako doma.

Myslela som si, že už neviem milovať…

No pozabudla som na to, že srdce je ochotné opäť sa sceliť. Že ono je pre lásku stvorené a nezanevrie na ňu po jednej zlej skúsenosti. Nepripustila som si možnosť, že človek dokáže zabudnúť, no poučiť sa. Že je predurčený na to, aby miloval, hoci to občas dokáže poriadne zabolieť, a že prišiel na tento svet preto, aby tú najväčšiu oporu našiel v sebe, no zároveň ju vtedy, ak je to potrebné, poskytol aj iným. Niekomu, kto by to isté urobil tiež.

Aj o tom je totiž život… O odpustení sebe aj iným. O tom, ako plynie. Potichu, niekedy bolestivo a niekedy nám zas ukáže, že nič nie je naveky.

Coverphoto: Photo by Larm Rmah on Unsplash

Facebook komentáre