Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Myšlienka je to pekná, ale nakoľko je použiteľná aj v reálnom živote? Dokedy máme živiť nádej? Ako dlho?
A čo keď práve ona začne zabíjať nás?
Vieš, pravda bolí. Často… Povedala by som, že skoro vždy.

Ťažko sa prijíma, občas sa s ňou ťažko zmieruje, ale je to len otázka času a VŠETKO prebolí. Naozaj.

Ale ako je to s nádejou?

unsplash.com

S tou, ktorej sa máme držať a ktorá nás má opustiť ako úplne posledná? Ona naozaj zabíja… Trvá, vydrží dlho. Pri nej však nikdy nevieme, na čom sme. Nádej… To sú často prázdne slová bez skutkov, predstavy v našej hlave, ktoré možno ani neexistujú, ktoré nevidí nikto iný okrem nás. Vytvárame si akúsi virtuálnu realitu a často nás práve tento klam drží pri živote.

Je to však častokrát strata času, státie na jednom mieste. Nádej dokáže byť niečo, čo nám dá človek, ktorý sám nevie, čo chce, a nádejou, ktorú nám dáva, nás vtiahne do svojho kolobehu.  Necháme sa vtiahnuť s úsmevom na perách… s nádejou.

S nádejou, že sa niečo zmení, že keď budeme dosť silné a vydržíme dosť dlho, tak to bude všetko podľa našich predstáv. Že keď sa budeme hrať, že je všetko v poriadku, tak naozaj bude. Že keď prežijeme všetky búrky, tak oni sa raz skončia a konečne vyjde slnko.

A čo tak si nastaviť zrkadlo pravdy? Čo tak si priznať pravdu?

Že aj keby sme vydržali celý život, tak niektoré predstavy sa nenaplnia.
Že aj keď oklameme celý svet, že je všetko super, tak sám seba neoklame nikto.
Že tie búrky vôbec nič neznamenajú, len ich niekto vytvára a my ich v tichosti trpíme… ale keď to neskončíme my, keď sa tým slnkom nestaneme my sami, tak pravdepodobne budeme moknúť do konca života…

Bude to neskutočná bolesť. Priznať si pravdu, ktorú nechceme. Ktorá je naša nočná mora. ALE táto bolesť časom pominie. Živiť však nádej bude bolieť dlho… veľmi dlho.
Preto ťa prosím, pozri sa do toho zrkadla. Pravda je v tebe, viem, že ju vidíš a poznáš.

Prosím, priznaj si ju. Viem, že je to ťažké.

unsplash.com

Že tie predstavy sú tak krásne, že ten človek je tvojím všetkým… Viem, že sa snažíš veriť v každé jedno potom, ktoré ti sľúbi, a veríš každej jednej výhovorke, ale ver teraz na chvíľu aj mne… je to len klam. Človek, ktorý ťa má naozaj rád, výhovorky predsa nepotrebuje.

Viem, aké je ťažké odolať tým očiam a tomu objatiu, ale skús mi veriť, že keď to raz dokážeš, viac s tým nebudeš mať problém. Viem, že sa bojíš.

Že si žila v nádeji mesiace, možno roky a náhle sa jej vzdať je možno to najťažšie, čo si doteraz urobila. Viem, že tvoja nádej ti dávala silu každé ráno vstať a fungovať ako normálny človek.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Sú veci, ktoré by som nechcela, aby sa diali

Ale uvedom si jednu vec… tá nádej bola len klamom!

Nebola pravdivá. Dal ti ju človek, ktorý nikdy v živote nebol k tebe úprimný a také neboli ani jeho slová či objatia.

Viem, že to bolí, ale verím, že to dokážeš aj TY! A potom budeš takisto slobodná a šťastná, aká si bola predtým, ako si sa nechala vtiahnuť do toho kolotoča, v ktorom si nikdy byť nechcela.

Coverphoto: Photo by Becca Tarter on Unsplash

Facebook komentáre