Koľko ilúzií strácame za tie roky života, však? Toľko vecí, čo si plánujeme… Hlavne na začiatku nového roka je to také typické.
Chceme zmeniť to i tamto. Všetko vyzerá byť také krásne a hlavne jednoduché. Do nových projektov a situácií sa prudko vrhneme s nádejou, že sa nám všetko z toho podarí. Ak nie všetko, tak aspoň polovica.
Zrazu ale príde problém za problémom…
To, čo sme si plánovali pomaly do poslednej bodky, zrazu začne tvoriť úplne iný príbeh a my sme z toho celkom pekne v šoku. „Veď takto som si to nepredstavovala,“ povieš si.
unsplash.com
Všetko sa dá naplánovať tak pekne, občas si to prikrášlime a čakáme, že sa všetko skončí ako v rozprávke. Škoda, že z toho býva mnohokrát dráma. Prichádzame o ilúzie a rozmýšľame, prečo to má úplne iný priebeh.
V prvej fáze sa hneváme na celý svet.
V druhej fáze sa snažíme niečo zmeniť.
V tretej fáze nastáva rezignácia.
Vo štvrtej fáze – ktorá je podľa mňa najťažšia – si povieme: Všetko je tak, ako má byť, a niekedy tie nové nepoznané cesty sú mnohokrát tie lepšie pre nás. A prečo je to také ťažké? Pretože týmto uvedomením prichádzame aj o tú poslednú nádej a ilúziu, ktorú sme mali.
Život nás jednoducho skúša…
Má zmysel pre humor a učí nás, aby sme sa veľmi nezaoberali tým, čo bolo a čo bude, ale tým, čo je tu teraz. Dnešná situácia nám to ukazuje viac ako dokonale. Koľkí sme si plánovali, kam všade pôjdeme, s kým sa stretneme?
Tie plány nám tento rok boli k ničomu a jediné, čo nám môže pomôcť, je, že budeme mať znovu nádej v lepšie začiatky. Veď práve to je to, čo nás udržuje v našom živote. Stále veríme tomu, že bude lepšie a ocitneme sa tam, kde máme byť.
S nádejou prichádzame na tento svet a s ňou aj z tohto sveta odchádzame…
Je krásne mať ciele, je krásne vysnívať si princa, ktorý príde a zachráni nás, no netreba si asi veľmi vymýšľať príbehy, v ktorých bude všetko dokonalé. Možno niekedy stačí v duchu požiadať o to, aby nám prišlo do toho nášho sveta niečo, čo proste potrebujeme.
Najväčšia sranda je, že po tom, čo si prejdeme bolesťou a sklamaním, aj tak nakoniec zistíme, že je všetko ako má byť. A poďakujeme niekomu, čo má nad nami zrejme vyššiu moc, slovami: „Bože, ďakujem za to, kde som práve teraz.“
unsplash.com
Sme tak trošku zaslepení a nahovárame si, že presne vieme, čo je pre nás najlepšie…
To bude asi len to naše ego. Bojíme sa prehry, sklamania, bolesti, no zabúdame, že to boli presne tie situácie, pri ktorých sme sa zase dokázali postaviť na nohy.
Pre mňa bol tento rok jeden z najnáročnejších rokov, kedy som naozaj párkrát spadla na ústa… Veľa sklamania a pádov pomaly až na dno mojich síl, no kopec uvedomenia si toho, že musím s pokorou prijať to, čo sa odohráva v mojom živote teraz a je to len cesta ku krajším začiatkom.
Robme tak, aby sme si mohli povedať, že sme urobili maximum, čo sme mohli, a ostatné veci nechajme proste plynúť…
Čím viac aj tak danú situáciu budeme chcieť zmeniť, tým to bude horšie. Čím rýchlejšie niečo budeme chcieť, tým pomalšie to k nám bude chodiť. Aj tak sme príliš „malí“ na to, aby sme všetko riadili. Tak majme aspoň NÁDEJ!
Keby máme všetko, po čom túžime, nemali by sme motiváciu kráčať ďalej. Takto aspoň nevieme, čo nás čaká, a môžeme svet aj seba objavovať kúsok po kúsku.
Autor: Saška
Coverphoto: Photo by Luiza Sayfullina on Unsplash
