Pri spätnom pohľade na seba a svoju minulosť sa vždy musím pousmiať nad tým, aká som bola hlúpučká a naivná. Nad tým, ako som verila, že ľudia sa môžu zmeniť. Nad tým, koľko šancí som dala ľuďom, ktorí si nezaslúžili ani tú prvú. Avšak neľutujem nič z toho. Som vďačná a šťastná za to, koľko vecí ma v živote naučili. Za to, že mi ukázali, že ľudia sa nemenia z jedného dňa na druhý. 

Verila som v lásku, v pravú lásku – v takú, ktorá bude trvať večne. Verila som, že všetko, čo príde, spolu prekonáme a všetky prekážky nás posilnia a my ukážeme svetu, že sme to všetko zvládli ako hrdinovia z Marvelu. 

unsplash.com

Avšak opak bol pravdou, za každou novou šancou prišlo nové sklamanie…

Doteraz mi je záhadou, ako si vždy našiel nový spôsob, ako ma sklamať a ublížiť mi. A ja som vždy našla spôsob, ako ti odpustiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Verila som, že si sa skutočne zmenil, že si oľutoval všetky tie chyby, ktoré si napáchal. Verila som ti, že ma skutočne miluješ a už mi nikdy neublížiš. 

Verila som v silu kamarátstva a v to, že to bude „vždy a navždy“. Verila som, že už navždy sa budeme smiať na našich tupých vtipoch a spoločne zhoríme v pekle. Že navždy si budeme hovoriť všetky tajomstvá, ktoré budeme strážiť ako oko v hlave, avšak časom som prišla na to, že som ich strážila iba ja. Stále som však odpúšťala a dávala nové a nové šance, verila som, dúfala, že tentokrát to bude iné. Až časom som prišla na to, že sme sa hrali na kamarátov, iba z toho dôvodu, aby som nevyzradila všetky tvoje tajomstvá – môžem ťa upokojiť, nikdy som nemala v pláne potopiť ťa, teraz už viem, že to zvládneš aj sama.

Zakaždým som verila, že je to náš nový začiatok, bez akékoľvek konca. 

Verila som v dobro ľudí… 

Verila som že existujú ľudia, ktorí chcú nezištne pomôcť druhým a neočakávajú za to nič na oplátku. Verila som v to, že ľudia sa nevedia až natoľko pretvarovať. Mrzí ma iba to, že som nedala šancu ľuďom, ktorí si ju v tej dobe zaslúžili. Mrzí ma, že som odohnala od seba tých, ktorí ma mali radi takú, aká som bola, kvôli ľuďom, ktorí si ma nedokázali vážiť natoľko, aby mi povedali pravdu. Mrzí ma, že som si nenašla čas na ľudí, ktorí si ho skutočne zaslúžili a darovala som ho niekomu, kto ma chcel len využiť a bola som mu úplne ukradnutá.

Usmievam sa so slzami v očiach, ako som dokázala naletieť toľkokrát, tým istým ľuďom. Avšak už som sa zmenila, je zo mňa iný človek. Nový človek, ktorý už nedáva druhé šance. Vylúčila som zo svojho života všetkých toxických ľudí a úprimne? Radšej budem sama v spoločnosti svojho psa pozerať španielske telenovely, akoby som sa mala usmievať v bare na spoločnosť plnú hraných vzťahov a kamarátstiev. 

Autor: Petra Pažičanová

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
My dvaja nepatríme k sebe...

Coverphoto: Photo by Yasin Hoşgör on Unsplash

Facebook komentáre