Na začiatku vzťahu to vždy vyzerá tak sľubne. Dvaja ľudia, iskra, ktorá sa rozhorí, plány, ktoré sa zdajú byť tak blízko na dosah… Až kým nezistíš, že zatiaľ čo ty plánuješ budúcnosť, ten druhý iba improvizuje. Že zatiaľ čo ty chceš stavať základy, on ťa vníma len ako záložný plán a už dávno rozmýšľa, ako sa nenápadne vytratiť… No predsa zostáva, pretože si ešte nepovedal, že je na odchod ten správny čas.
Áno, niekedy si to všimneme neskoro. Alebo to nechceme vidieť. Slepo veríme, že to, čo cítime my, sa raz prebudí aj v tom druhom. Že ak budeme dosť trpezliví, dosť láskaví, dosť „my“, druhý človek nájde odvahu čeliť svojim pocitom a byť úprimný. Lenže niekedy sa úprimnosť zdá byť príliš veľkým sústom. A ťarcha pravdy, ktorú by mali vysloviť tí druhí, zostane len na našich pleciach.
pexels.com
Bojovala som za niečo, čo nikdy neexistovalo…
Po dlhé týždne, mesiace – možno aj roky – som bojovala. O pozornosť, o čas, o náklonnosť. O pravdu. Myslela som si, že ak sa budem dostatočne snažiť, raz to príde. Ale neprichádzalo. A keď som sa konečne spýtala, nedostala som odpoveď. Len vyhýbanie. Mlčanie. Spoločný čas, ktorý už nebol spoločne prežitý, len premárnený zo zotrvačnosti.
A tak som si tú pravdu musela povedať sama. Že on nikdy nechcel mňa. Chcel len tú myšlienku, tú predstavu, čo so mnou získal. Moju prítomnosť, moje slová, môj smiech – ale nie mňa. Nebol pripravený čeliť tomu, čo cíti, ani povedať nahlas, že vlastne nevie, čo chce.
Keď nemáš odvahu hovoriť pravdu, druhý človek za teba trpí…
Vieš, ak by bol úprimný, všetko mohlo byť jednoduchšie. Áno, pravda bolí, ale bolí len chvíľu. Pretože je to rana, ktorú možno zahojiť. Ale klamstvo? Vyhýbanie? To je ako otvorená rana, do ktorej sa zakaždým dostane nová štipka soli. On tú pravdu nevyslovil. Možno sa bál. Možno si myslel, že ma tým chráni. Ale tým, že mlčal, ma len držal vo väzení neistoty.
Odísť bolo oslobodenie…
Musela som si priznať, že vzťah, o ktorom som si myslela, že má zmysel, bol len mojím bojom. Bojom, ktorý druhá strana nikdy nezačala. A v okamihu, keď som si to uvedomila, mi odľahlo. Pretože už nebolo o čo bojovať. Niekedy si myslíme, že bojovať o niekoho je prejavom lásky. Ale nie je to pravda. Láska je o vzájomnosti. O dvoch ľuďoch, ktorí si chcú byť oporou. Nie o jednej osobe, ktorá ťahá celý vzťah na svojich pleciach, zatiaľ čo druhý stojí bokom a premýšľa nad lepšími možnosťami.
Odísť nebolo ľahké. Ale bolo to správne. Pretože na konci dňa chcem po svojom boku niekoho, kto má odvahu. Niekoho, kto vie povedať pravdu, aj keď je bolestivá. Niekoho, kto sa nebojí postaviť sa za to, čo cíti. A ak ten niekto príde, budem pripravená. Pretože teraz už viem, že pravda nás môže len oslobodiť.
Autor: Lenka Pau
Coverphoto: pexels.com
