Snažila som sa naozaj DLHO. Pýtala sa, prečo vlastne a či to skutočne stojí za to. Toľkokrát som sa obetovala, že som neustále zabúdala, kto vlastne som. Snažila sa prísť na to, akou cestou vlastne idem a prečo po nej vôbec kráčam, keď tu nie je jediná vec, ktorá by sa mi na nej ešte páčila? Presviedčala som sa, že to bude lepšie, že časom možno veci predsa naberú ten správny smer, že ak budem na to dostatočne silno myslieť, proste si ten happy end sama privolám. Och bože, stala som sa presne jednou z tých žien, na ktorých naivite som sa kedysi len s ľútosťou pousmiala.
pexels.com
Táto že vraj „láska“ ma sústavne ničila každý deň…
A ja som si opakovala, že to predsa má byť ťažké, pretože to vo finále aj tak bude za to stáť. Hovorila som si, že ak budem vytrvalá, ak budem dostatočne bojovať, na konci si ma počká aj niečo pekné. Ako som len mohla byť taká hlúpa?
Ako som mohla tak dlho ignorovať, že žijem v ilúzii? Že nespočetne veľa preplakaných nocí bolo zbytočných, pretože som plakala sama, bojovala som sama, trápila sa sama. Ako môžem sama bojovať za dvoch ľudí? Teda nie, ako môžem sama bojovať za jedného človeka, a pritom celý čas bojovať proti sebe? Niet divu, že tam po mne už nič nezostalo, nikdy som sa predsa nevzdávala ľahko.
Každý deň predstavoval nový boj, každý deň bol popieranie samej seba, strácanie vlastnej identity…
Trvalo strašne dlho, kým som konečne pochopila, že sa musím zachrániť a že to musím spraviť hneď. Keď to ale prišlo, bola som konečne nezastaviteľná, odhodlaná bojovať, opäť spoznať samu seba. Tú ženu s veľkými snami a nekonečnými cieľmi, tú, ktorá vedela, že dokáže čokoľvek a ešte omnoho viac. Bože, ako veľmi mi tá žena chýbala. Keď som ju spoznala opäť, obdivovala som ju ešte viac, obdivovala som, že to všetko v sebe nikdy nepochovala, vždy to tam bolo, len čakala na príležitosť, a dnes, keď vie, že to v sebe má, nedovolí nikomu, aby jej to vzal, už ani sebe samej.
Často som doslova prosila o to, aby sme to vyriešili, aby sme sa rozprávali, dnes už však konečne viem, že to láska nebola, o tú sa predsa neprosí. Preto to dnes hovorím aj tebe – o lásku sa neprosí, pamätaj si to. Zaslúžila si si všetko o čo si žiadala, stále si to zaslúžiš, drahá. Ono ti to proste len dá niekto iný, niekto lepší. Už sa ho, prosím, prestaň toľko pýtať prečo, on ti to nepovie, on nemá odpovede na tvoje otázky.
pexels.com
Nebuď prekvapená, nikdy ich predsa nemal…
Nemá ti ako odpovedať, keď sa nad otázkami nikdy ani len nepokúsil rozmýšľať. Nechaj ho a odpovede nájdi sama v sebe. Ty dobre vieš ako, veď si to urobila už toľkokrát, zvládneš to aj teraz, zvládneš to znova.
Keď sa na to pozerám spätne, nechápem, prečo to trvalo tak dlho, nič na tom predsa až také ťažké nebolo, len si uvedomiť, že si zaslúžim lásku dostávať, nielen ju rozdávať. Že si zaslúžim lásku dostávať hlavne od seba…
To, že som sa zachránila, som pochopila v momente, keď som ho konečne opustila…
Už neboli žiadne prebdené noci plné plaču, už nebol krik a výčitky, bol pokoj, radosť v každom dni a sila vo mne samej.
Vtedy presne viete, že ste spravili správne rozhodnutie, keď vám tí ľudia jednoducho nechýbajú. Čo by vám malo chýbať? Veď vy ste o nič neprišli, ak – samozrejme – nerátame čas, kedy ste mohli byť dávno šťastní. Ale to tiež príde, nebojte sa, o tom však nabudúce.
Autor: Marianna Dobis
Coverphoto: pexels.com
