Pozná ju nejedna i nejeden z nás. Je to, samozrejme, v prvom rade to, čo dávame sami sebe. Koniec koncov vždy všetko začína práve od nás. Od nikoho iného naozaj nie. Ak sa ju nenaučíme, ak ju neprijmeme a ak ju nemáme v sebe, nedáme ju ani iným. Hovorím o tom najsilnejšom, čo na tomto svete existuje a môže len existovať…

Cit, pocit, päť jednoduchých písmen, no o to viac každé s nevyčísliteľnou hodnotou… To čo hýbe všetkým a všetkými. V každom jednom živote raz istotne bola, je a vždy koniec koncov i bude. Nikdy ani v tom najhoršom sne by jej plameň nevyhasol. Pre niektorých je zdrvujúca, ničiaca a neplánovaná víchrica, ktorá nás rozmetie na malé kúsky. No sú to len naše mylné myšlienky na základe ľudí v našich životoch.

pinterest.com

Ťažko ju zadefinovať…

Niekto si pod ňou predstaví motýle v bruchu. Iný zasa akýsi príval tepla a rumenec v lícach. Stav, kedy ani zaspať neviete, či skôr nechcete, pretože realita je krajšia ako sny. Existuje chvíľková, ale aj taká, ktorá spájaná so slovom „Navždy“.

Pre niekoho je to určite doba veľmi dlhá, ba nepredstaviteľná. No napokon už len láska k sebe samému trvá navždy. Trvá od samotného nášho narodenia až po náš posledný nádych i výdych. Toto k nám pociťujú a i nám to dávajú aj naši rodičia.

Základom ale je osvojiť si ju…

Ja viem, v dnešnej dobe je to priam nemožné, povie si mnoho ľudí. No ak som sa naučila niečo, tak to, že nič nie je nemožné. A o tom, o čom práve píšem, to platí mnohonásobne.

Vravím o láske. O láske ako takej, o našej vnútornej láske k sebe samým, o láske k ľuďom, o láske od iných, o láske k veciam, zážitkom a naozaj by som takto mohla i donekonečna pokračovať… Avšak zakončím to s láskou k životu. 

Keď láska nie je skutočnou láskou

Nemyslím si, že by nás nikdy rodičia skutočne neľúbili. Myslím si, že práve ich láska vždy bola úprimná a hlavne nikdy nič nechcela na oplátku za to naspäť. Bohato im postačilo, ak videli, že sme šťastní, zdraví a že môžu byť práve našimi rodičmi.

Taktiež tzv. sebaláska nikdy nebola len akousi falošnou zásterou niečoho úplne iného. Ak sme pochopili a hlavne prijali všetky naše chyby. Ak sme zistili, akí výnimoční a skvelí sme. Ak sme sa naučili povedať nie a viac si vážiť seba tam, kde to iní nedokázali. Vtedy bola naozaj skutočná.

No sú ako keby etapy či fázy našich životov, kedy tá láska nebola reálna. Áno, z jednej strany a to práve z našej bola, no z tej druhej strany nie. Klasicky sme sa zaľúbili, boli sme pre to i ochotní všetkého. Ale nič z toho sa nám nevracalo.

pinterest.com

A možno aj vracalo, ale nie v takej dostatočnej miere, v akej sme ju my dávali dotyčnej osobe. Avšak nezazlievam to nikomu. Stáva sa to, aj keď nás to raní a aj keď to ako-tak zmení náš pohľad na samotnú lásku. Keď nedokážeme prijať pád, keď nedokážeme prijať skutočnosť, keď sa nechceme viac posunúť vpred….

Máme jej to za zlé

Doslova a do písmenka to hodíme celé na ňu. Nadávame, trieskame všetkým možným, nespávame, nejedávame, viac sa už neusmievame a napokon preplačeme nejeden deň či noc. Za to všetko predsa mohla len a len ona. Nie ja, nie ty a ani nik iný. Toto si stále omielame v tých našich hlúpučkých hlavičkách. A všetko toto nás privádza do stavu a rozhodnutia, že už viac vraj nebudeme schopní lásky.

Ani ju dávať a naopak – ani ju dostávať. Viete si predstaviť, koľko ľudí tak prichádza o novú a možno tentokrát možnosť ako sa zaľúbiť a tentokrát už do tej správnej osoby? Aj keď si osobne myslím, že nik z nás nie je práve tou správnou osobou.

Neviem, čím to presne je, ale buď sme jeden pre toho druhého stvorení, alebo nie…

Nič viac a ani nič menej. Samozrejme, na celom vzťahu od začiatku až po samý koniec treba tvrdo pracovať. Preto tú otrepanú vetu či frázu: „Za všetko môže len láska, ona ma zranila,“ chcem nahradiť frázou: „To nie láska zraňuje, ale práve ľudia sa navzájom zraňujú.“

Či si z toho už niekto niečo vezme, to už je len na každom z vás. Ja som bola tiež zaslepená. Myslela som si, že láska je niečo hrozné. Niečo, čo len človeku berie, a keď už jednoducho nemá čo, odhodí nás preč. No zistila som, že tomu tak nikdy nebolo. To len my ľudia ju tak berieme i vidíme potom, čo nás niekto zraní, sklame a nakoniec bez štipky citu i súcitu odhodí.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Smútim za tým, čo už nebude

A aká v skutočnosti je?

Najväčší druh lásky je ten, ktorý v tebe zanecháva pocit spokojnosti. Pripomína ti to, že budeš vždy stačiť na to, aby si bol dôvodom niekoho úsmevu. Len tým, že existuješ, prinášaš nádej a svetlo, aby si zmenil svet pre človeka, ktorý ťa inšpiruje.

Prináša pokoj do mysle. Rozžiari naše srdcia. A to je ten typ lásky, ktorý lieči. Ten typ lásky, ktorý od teba nežiada nič iné, len aby si bol tým, kým si. Ani zďaleka to nie je niečo, čo chceš len za vidinou toho, že nechceš byť sám. Či za vidinou toho, že chceš, aby si si mal ku komu každý večer líhať.

pinterest.com

Vtedy tá láska naozaj nie je skutočná

No napokon si asi naozaj musíme všetci aspoň raz prejsť takou láskou, ktorá akoby bola pre nás nešťastnou. No koniec koncov nám viac dá, ako vezme. Aj keď spočiatku pociťujeme presný opak. No v skutočnosti nás to veľa naučí, veľa nám to tiež ukáže a budeme vedieť, čo naozaj chceme a čo opakom naozaj nechceme.

Aj by som povedala, že by sme si preto mali ušetriť zopár „niagárov,“ ktoré sa nám budú doslova valiť z očí, ale i tie nás niečo učia. Napokon nikdy žiadna slza či žiaľ neboli márne.

Na sekundu sa zastav, zavri oči a…

Ak práve tento článok čítaš, chcem, aby si sa na malú chvíľku zastavil, zavrel oči a… A predstavil si lásku. Áno, napísala som, že si máš predstaviť lásku. Teraz asi vyzniem v tvojej hlave ako ten najväčší blázon, no nie je to tak.

Každý si pod týmto slovom predstavíme niečo iné. Je to len a len na tebe ako si ju ty predstavíš. Či sa ti v hlave ukáže obraz milovanej osoby. Či sa ti v hlave premietne činnosť, ktorá ťa napĺňa láskou. Možno si predstavíš len nejaké miesto či možno spomienku, ktorá ťa tiež zaplaví láskou. Ako vravím, či skôr píšem, je to len a len na tebe. Choď do toho a uvidíš, čo práve pre teba láska znamená a čo práve pre teba láska predstavuje.

pinterest.com

A ako si ju predstavujem ja?

Mala som i ja pády. Mala som i ja v hlave myšlienky, že ako láska vie byť hrozná. Na srdci som mala nejednu jazvu a po lícach sa mi nejedna slza kotúľala. Možno to bolo tými sklamaniami, možno to bolo tým, že som sa dennodenne menila a uvedomovala si hromadu vecí.

Napokon som sa naučila i samu seba prijať a milovať tak úprimne, bezpodmienečne a nekonečne, ako som vždy chcela, aby ma i iní milovali a prijali. A od tohoto momentu som i inak začala vnímať a prichádzať na celú tú podstatu i význam samotnej lásky.

Akokoľvek mi niekto ublížil, už som za to viac lásku nevinila…

Mohla som si za to akýmsi podielom i ja, i ten dotyčný/á. Vedela som, že tých pár ľudí, čo mám navôkol, mi presne dávajú to, čo im dávam i ja. Samozrejme, že som svojou láskou bola odrazu otvorená i všetkým navôkol. Vedela som, že ak si ju niekto nebude vážiť a bude jej chcieť ublížiť, tak jednoducho a prosto odídem.

Láska pre mňa znamenala akýsi hnací motor. Bolo, je a vždy aj bude niečo, čo ma každé ráno postaví z postele na nohy. Niečo, čo ma zahreje nielen zvnútra, ale aj zvonku v podobe objatia, pohladenia či pusy, keď zrovna nie je môj deň.

Stalo sa to pre mňa niečím, čo ma posúvalo aj v tom všetkom, čo som rada robila. Pretože som to robila s láskou a koniec koncov ma to aj na oplátku ňou napĺňalo.
Tak ako napríklad písanie.
Tak ako napríklad môj dosť častý a sem-tam i falošný spev v sprche.
Tak ako napríklad len tak niekoho prekvapiť a spraviť pre neho niečo, čo má rád. 

pinterest.com

Najúprimnejší a najkrajší pocit

Nevedno, či presne takto nazvať to, o čom práve píšem. Nevedno, či presne takto by sa mal práve tento článok volať. No napokon to stále nesie všetky tie písmená, všetky tie slová opisujúce najúprimnejší a najkrajší pocit.

Či už je krátkodobý a či dlhodobý. Či už je šťastný, alebo sa skončí možno tragicky. Napokon to stále bola, stále je a stále i bude tá naša najkrajšia a najúprimnejšia láska.

Autor: @patty.dvo

Coverphoto: Photo by Pereanu Sebastian on Unsplash

Facebook komentáre