Neviem ako ty, no ja mám pocit, že dni plynú šialene rýchlo. Čím som staršia, tým rezkejšie tempo môj život naberá. Týždeň za týždňom mi preteká pomedzi prsty a čoraz viac ma chytá strach z toho, že nikdy nestihnem dosiahnuť všetko to, po čom túžim.
Nedávna „uzávierka“ starého roka ma prinútila zamyslieť sa. Pouvažovať nad tým, či náhodou niekde nerobím chybu. Prečo je za mnou ďalších 365 dní a ja som nestihla ani malú časť toho, čo som chcela. Nikam som sa neposunula…
Moje plány ostávajú visieť vo vzduchu a v mojej duši sa zakliesnila ťažoba prameniaca z toho, že nech robím, čo robím, nemám čas sa realizovať. Namiesto spokojnosti tak prichádza len zvláštny smútok z toho, ako rýchlo ten čas uteká, a stupňuje sa z strach, že to už nikdy inak nebude.
Možno som zabúdala na to, čo chcem ja…
A príliš som verila snom druhých. Až tak veľmi, že som sa snažila, aby tie svoje sny dosiahli, pričom som zanedbala moje vlastné ciele a túžby. Nemôžem povedať, že by ma to svojím spôsobom nenapĺňalo, no zároveň ma to vnútorne deptalo. Pozerať sa na to, ako sa iní tešia zo svojich úspechov, má bezpochyby svoje čaro. Avšak každý večer, keď som sa vrátila domov, som pociťovala, že mi niečo chýba.
Stále som dúfala, že zajtra to bude iné
Že sa zajtra napravia naštrbené vzťahy, že sa o deň neskôr naskytne príležitosť zmeniť to a ono. Jednoducho, že zajtra to bude vyzerať inak… Tak veľmi som sa upínala na vidinu čohosi, že som prestávala konať. Dovolila som okolnostiam, aby formovali mňa a môj život, namiesto toho, aby som ja aktívne začala pretvárať realitu. Prispôsobovala som sa druhým na úkor samej seba. A iba som čakala, že sa to zmení samo.
Prečo by sme však mali čakať, kým k nám niečo príde? Prečo očakávame zlepšenie, ak sami nie sme ochotní preň nič urobiť? Uvedomila som si, že vôkol mňa je množstvo prázdnych duší, ktoré celý život len na niečo čakajú. Postávajú na jednom mieste a po čase sa už aj prestávajú obzerať. Otupia sa natoľko, že len nemo civia pod svoje vlastné nohy, ktoré sa nie a nie pohnúť z miesta. A čo bolo najhoršie, prišla som na to, že ja sa pomaly ale isto pridávam k nim…
Veriť, že zajtra to príde, je tá najväčšia chyba, akú môžeme urobiť.
Nezáleží na tom, čo konkrétne chceme zmeniť. Dokonca vôbec nezáleží ani na tom, či pociťujeme potrebu niečo zmeniť. Akonáhle si uvedomíme, že už pridlho postávame na jednom mieste, je čas zdvihnúť kotvy a posunúť sa o kúsok ďalej. Nečakať na to, že nás po rokoch prepadnú výčitky, že nás zvalcuje ľútosť, pretože sme premárnili niekoľko rokov. Nikto z nás nebol stvorený na to, aby sa len triasol v kúte a sem-tam zazrel, ako sa iní realizujú.
Zajtrajšok totiž nikdy nebude iným dňom. Bude presne taký istý, ako je dnešok. Nič sa nezmení, ak budeme čakať, že sa to zmení samo. Ak sa niekde necítime komfortne, je čas odísť. Ak sa nám niečo nepáči, je dobré ozvať sa a nečakať, kým sa situácia ešte viac vyhrotí. Ak nám niekto ubližuje, je potrebné poslať ho preč. Ak nás nenapĺňa to, čo robíme, nemá zmysel v tom pokračovať.
Svet je totiž príliš veľký na to, aby sme sa báli skúšať niečo nové, aby sme sa pripútavali tam, kde nie sme šťastní. Nemusíme čakať, kým bude v kalendári nový deň. Všetko, čo chceme zmeniť, môžeme zmeniť teraz. Ďalší východ slnka nám v našich plánoch nepomôže.
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by i love simple beyond from Pexels
