Pozerať sa na niečo, čo malo neustále rásť a namiesto toho sa to celé zosypalo, poriadne bolí. Je to bolesť, za ktorou sa skrýva tak mnoho… pocit, že sme nebojovali dosť. Pocit, že sme zlyhali. Strach z toho, čo bude ďalej, strach zo samoty, ktorá na nás v najbližších dňoch čaká. Ľútosť za tým, čo bolo. Beznádej, pretože sa práve cítime úplne bezmocní. A toto všetko sa v nás bije a my nevieme, ktorú bolesť vyliečiť skôr.
Tak radšej popierame, že sa TO stalo, a zbytočne predlžujeme svoje trápenie. Snažíme sa odvrátiť niečo, čomu sa už vyhnúť nedá, no aj tak zostávame na jednom mieste a čakáme na zázrak. Na zázrak, ktorý nikdy nepríde, a my to dobre vieme, no jednoduchšie je nahovárať si, že sa niečo zmení. Jednoduchšie je dúfať v nemožné, než vykročiť do neznáma, pred ktorým stojí informačná tabuľa s nápisom Samota.
unsplash.com
Čím viac sa bojíme nového začiatku, tým viac zbierame smutné spomienky…
Pretože s človekom, od ktorého sa nedokážeme odtrhnúť, hoci dobre vieme, že to s ním nemá budúcnosť, už nič pekné nezažijeme. Každý jeden nový deň bude len ďalším kúskom do zbierky, ktorá už aj tak obsahuje dosť sklamaní. Každé ráno sa odhodlávame opäť dobrovoľne absolvovať ďalšiu bolesť, akoby jej už nebolo málo.
Hlavou nám vtedy blúdi toľko otázok… Cítime hnev voči všetkým, ktorí sa na tomto trápení podieľajú, vrátane samých seba. Hneváme sa na seba za to, že sme dovolili, že to zašlo až tak ďaleko, obviňujeme sa a nenávidíme sa pre to, že sme takí slabí. Slabí odpútať sa od niečoho, čo už nefunguje. A tak sa len točíme v bludnom kruhu, ktorého východ nedokážeme nájsť, pretože negatívne emócie sú silnejšie každým dňom čoraz viac. Čím viac sa od toho chceme odpútať, tým viac to k sebe priťahujeme.
Koniec, ktorý nechceme prijať, bolí najviac. Okrem toho, že sme predtým dovoľovali iným, aby nás zranili, zraňujeme teraz aj sami seba. A to všetko len kvôli tomu, že čosi v nás nám bráni v tom, aby sme prijali realitu, s ktorou sa nedokážeme stotožniť.
unsplash.com
V takýchto chvíľach pomôže len jedno…
Nepremýšľať nad tým, čo bolo, ani nad tým, čo bude, a rozhodnúť sa odísť. Urobiť prvý krok k tomu, aby sme sa vzdialili od miesta, na ktorom už nemáme čo hľadať. Ak budeme pasívni a nič pre zlepšenie neurobíme, ono samo nepríde. Nech sa už stalo čokoľvek, nech sme už stratili kohokoľvek, je dôležité to prijať a zmieriť sa s tým.
Vtedy sa nám na chvíľu uľaví a spustí sa vodopád sĺz, pretože sa konečne stane to, čo sa stať má. Konečne sme pochopili, že s niektorými vecami v našom živote nemôžeme bojovať, pretože tento boj nikdy nevyhráme. S niektorými skutočnosťami sa musíme iba zmieriť.
Občas musíme zažiť aj to, čo nechceme. To, čoho sa bojíme a straší nás to každým dňom čoraz viac. Ale to nič nemení na tom, že sa to napriek všetkému stalo súčasťou nášho života.
unsplash.com
Neboj sa toho, čo ťa čaká…
Mnohokrát to vôbec nie je horšie než to, čo zažívaš práve teraz… Všetko, čo ťa má stretnúť v budúcnosti, vôbec nemusí byť tak hrozivé, ako sa to zdá. Tvoje predstavy, ktoré ťa deptajú a ktorých sa bojíš, možno robia strašiaka práve z niečoho, vďaka čomu neskôr nájdeš šťastie.
Nezostávaj tam, kde sa trápiš. Nechci, aby fungovalo to, čo sa skončilo. Nežiadaj od niekoho niečo, čoho nie je schopný. A odíď tam, kde to nepoznáš, pretože mnohokrát sa naše šťastie skrýva v oblastiach, ktoré nepoznáme.
Coverphoto: Photo by Gabby Orcutt on Unsplash
