Naozaj chcem tak veľa? Som náročná, zostala som mysľou zaseknutá v dobách minulých a snívam o niečom, čo už nie je v móde? Lipnem na hodnotách, ktoré sú už pasé, a prehliadam tie terajšie? Inak naozaj neviem, prečo sa v dnešnom svete cítim tak osamelo. Pusto. Uväznene. Nepochopene. Staromódne…

Chcem tak veľa, ak si vzťah neviem predstaviť bez vernosti? Ak sa mi páči predstava, že ja patrím niekomu, kto zasa patrí iba mne? Nie je vernosť práve to, čo vytvára romantiku?

pinterest.com

Mám totiž taký pocit, že ak dnes vedľa seba žijú dvaja ľudia, neznamená to, že žijú spolu. Každý v mysli odbieha k niekomu inému, no zostáva tam, kde je, pretože sa v okolí nič lepšie nenaskytlo. Zatiaľ… No keď sa tak stane, kufre sa zbalia tak rýchlo, ako mizne jarný sneh.

A toto je niečo, čo ja nechcem…

Chcem najlepšieho priateľa, partnera, na ktorého sa dá spoľahnúť, spoločníka počas ťažkých dní aj blázna, ktorý sa nenechá udupať dobou a stále bude dieťaťom. Viem, že súzvuk dvoch duší nevzniká v okamihu, ako sa na seba po prvýkrát pozrieme, ale ak sa oň nebudeme snažiť, uväzníme sa vo vzťahu, ktorý dýcha prázdnotou.

Chcem sa rozprávať celé hodiny, chcem sa veľa pýtať a veľa počúvať. Chcem pocítiť, že môžem byť úprimná, že môžem odkryť tie časti svojej duše, ktorej by iní nerozumeli, no on áno. A ak im náhodou rozumieť nebude, bude ich rešpektovať a prijme ich ako moju súčasť, ktorá ku mne patrí.

Chcem niekoho, kto neodíde po prvej hádke, netresne dverami a nebude v sekunde robiť hlúposti, ktorými mi dá najavo, že som nahraditeľná a ľahko si poradí aj bezo mňa. Chcem niekoho, kto príde a povie, že sme urobili chybu, a zároveň navrhne riešenie. Niekoho, kto bude zveľaďovať to, čo medzi nami vzplanulo a nikdy to nenechá vyhasnúť.

pinterest.com

Naozaj chcem tak veľa?

Chcem niekoho, kto už na začiatku bude vedieť, že na vzťahu treba pracovať. Aby sme si rozumeli, nechcem nikoho meniť. Ak sa zamilujem, milujem všetko ako celok – dobré aj zlé stránky. Ale nikdy by som nechcela, aby sme sa dostali do bodu, kedy prídeme na to, že sa viac nemáme kam posunúť. Kedy budú spomienky bolieť a realita nás bude ubíjať.

Veď predsa vzťah nie je niečo, čo je večné. Jeho trvácnosť, stabilitu a hĺbku určujeme my. Každý deň, každú sekundu. Rozvíjame to spoločnými rozhovormi, kompromisom, odpustením, malými dôkazmi lásky… Iba tak bude vzťah večný a nič ho nezlomí.

Zlomiť ho však môže lenivosť, ktorej je v dnešnom svete tak veľa. Len čo sa uistíme, že sme niekoho očarili, prestávame byť čarovnými. A tak prídu momenty, ktoré nám vypaľujú diery do srdca, až raz prídeme na to, že z lásky, ktorá mala hriať, sa stalo horúce peklo.

Chcem tak veľa, ak túžim po láske, ktorá okrem pekných časov zvládne aj tie ťažké? Som príliš staromódna, ak si myslím, že je hlúposť hľadať dokonalú lásku každý rok s niekým iným? Prečo ju nemôžeme nachádzať každý deň s človekom, do ktorého sme sa kedysi zamilovali?

Veď ak láska vzplanula vtedy, musí predsa pretrvať aj naďalej, nie? I keď… Niekedy to nejde. Niekedy jednoducho stretneme človeka, ktorý si myslí, že ak zvíťazil raz, zvíťazil už navždy. Ale o tom láska nie je. V láske musíme byť víťazmi každý deň…

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi ešte?

Coverphoto: Photo by Abdiel Ibarra on Unsplash

Facebook komentáre