Niektoré situácie či okolnosti nás zastihnú nepripravených. Nepremýšľame nad nimi, pretože s nimi proste nepočítame. Tak ako to bolo s tebou. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, aké to bude, keď to nám dvom nevyjde. Čo sa stane so mnou a čo s tebou. S nami… Ako sa budeme k sebe správať, keď sa náhodne stretneme, čo všetko budeš mať chuť mi vykričať, aká veľká bude tvoja túžba ublížiť mi.
Presne nad týmito otázkami som sa nikdy nezamýšľala, veď predsa kto na to myslí, keď si k niekomu v noci líha a vie, že aj zajtra sa budú ešte stále milovať?
No možno som mala. Možno som naozaj mala dovoliť svojim myšlienkam, aby utiekli aj týmto smerom. Viem… Bolo by to asi choré. Naozaj nepoznám nikoho, komu by niečo podobné prebehlo mysľou, keď sa práve nachádza vo vzťahu, ktorý sa nechýli ku koncu. Ale ak by som ja nad tým všetkým začala uvažovať, možno by som teraz nebola tak prekvapená.
unsplash.com
No síce…
Asi by mi to nepomohlo. Pretože, budem úprimná, niečo také by mi nenapadlo ani v tých najodviazanejších predstavách. Keď niekoho milujeme – tak skutočne, čisto a celým srdcom – nedokážeme ho vidieť ako zlého človeka. Myslíme si, že on to v sebe nemá. Žiadnu zlosť, hnev, podlosť, faloš… Iba lásku, nehu v očiach, ústa plné vtipov, ruky, ktoré hladia… No predsa to tam je. To všetko nepekné, čo nám dá facku na tvár a do hlavy zasadí až príliš veľa ďalších otázok.
Je mi z toho celého smutno. Nie z nás – dvoch osôb, ktoré svoju lásku ukončili. Ale z toho celého. Z princípu. Je mi smutno z toho, že dvaja predtým milujúci ľudia sa razom zmenia na bytosti, ktorých jediným záujmom je ubližovať. Tomu druhému… No v konečnom dôsledku ubližujú iba sami sebe.
Snažím sa nahovoriť si, že vzhľadom na situáciu je to prirodzené. Rozišli sme sa síce potichu a bez veľkého kriku, ale keď sa na to spätne pozriem, možno by bolo lepšie, ak by sme si to vykričali naraz. Odventiloval by si si svoje emócie, ja by som sa rozplakala a viac by sme sa nikdy na seba ani len nepozreli. Typické, priam filmové, ukončenie vzťahu. Hlasné tresnutie dverí by túto etapu našich životov ukončilo. Povedali by sme si, že môžeme byť radi, že sme sa tejto osoby zbavili. Nič by sa v nás nehromadilo, viac by sme nemali potrebu dokazovať si, ako sme šťastní jeden bez druhého, aj keď sme nie sme.
unsplash.com
Neviem, prečo niektorí ľudia majú potrebu najviac ubližovať tým, ktorých milovali a vlastne ešte stále aj milujú…
Práve premýšľam nad tým, či som si predchádzajúcou otázkou na ňu zároveň aj neodpovedala. Možno je to preto, že tá láska tam ešte je. No už nie je v našich silách, aby sme ju ochraňovali a držali v rukách ako niečo krehké, niečo, čo je iba naše a nikoho iného. Museli sme sa jej pustiť, hoci ju stále cítime, a to nám ublížilo.
A potom… Čo iné urobí človek, ktorý je vnútorne poranený? Bude sa snažiť, aby sa tej bolesti zbavil. Bolesti, ktorá mu zatieňuje všetky zmysly, a tak sa ju snaží hodiť na niekoho iného. Presne na toho človeka, s ktorým zdieľal lásku, čo mu ublížila.
Viem, že nemá zmysel hnevať sa…
Práve som si to, čo sa deje, racionálne vysvetlila, a prinieslo mi to do duše trochu pokoja. Ale mrzí ma to. Veľmi. Mrzí ma to, že nevieme žiť bez seba bez toho, aby sme si ubližovali. My dvaja… Ty a ja… Osoby, ktoré sa spolu toľko nasmiali, nazbierali si toľko spoločných nezabudnuteľných zážitkov, ktoré ma teraz v spomienkach pália.
Dvaja ľudia, ktorí si hovorili všetko, si dnes vravia len tie najškaredšie veci. Jeden druhému sme sa vedeli ukryť do náručia, ak nám bolo „tam vonku“ ublížené. Ale to všetko je už len spomienka. Dnes si ubližujeme navzájom, pretože sa nevieme vysporiadať s pocitmi, ktoré si v sebe nesieme.
Je mi smutno z toho, za aký krátky čas sa jedna láska dokáže tak veľmi zmeniť. Z pocitu, ktorý hreje na srdci, sa stane rana, ktorá bolí a nič ju nedokáže zahojiť. Slovo koniec ju ešte viac rozjatrilo, a tak sa nezmôžeme na nič iné, iba si ubližovať. Tým viac, čím viac chceme, aby sa všetko to pekné, čo nám láska dávala, vrátilo naspäť k nám…
Autor: Martina G.
Coverphoto: Photo by Mason Wilkes on Unsplash
