Takmer celý život som si myslel, že čím viac mám, dosiahnem a vybudujem, tým viac budem spokojnejší. Boli časy, kedy som doslova zhromažďoval veci, potom to prešlo do náruživej cestovateľskej mánie a neskôr som mal potrebu spoznať čo najviac ľudí. A výsledok? Bol som zavalený tonou nepotrebností, unavený z permanentného striedania postelí, krajín či časových pásiem, a to všetko v spoločnosti ľudí, ku ktorým som sa nedokázal dostať bližšie.
Túto životnú etapu by som nazval obdobím hľadania, nachádzania, strácania a rozlúčok. Samého seba, ilúzií bez akýchkoľvek skutočných základov, predstáv o tom, ako by mal život vyzerať. Len čo som niečo našiel, objavil, použil a zažil, zistil som, že je toho až príliš a vôbec mi to nedáva to, čo som chcel a očakával.
unsplash.com
Postupne som sa zbavoval starých nánosov, ktoré mi pokrývali myseľ, a čím viac som týchto presvedčení nechal za sebou, tým viac som nachádzal to, čo som celé tie roky tak urputne hľadal.
Až som si to jedného dňa uvedomil…
Plnohodnotný a pokojný život nemusí byť plný dojmov, materiálnych vecí a pocitov, že sme niečo dokázali. Nie je to o tom, kde sme, ale s kým tam sme. Nezáleží na tom, aká tučná je moja peňaženka, pretože tie najkrajšie zážitky prišli paradoxne práve v časoch, kedy zívala prázdnotou. Šťastie sa totiž neukrýva vo veľkých veciach, ale leží pod maličkosťami, ktoré si zaslepení veľkolepým výhľadom nedokážeme všimnúť.
Až po rokoch pachtenia sa za dokonalosťou bytia som pochopil, že čím menej naháňam vidinu pokojného a naplneného života, čím viac spomalím a zvoľňujem svoje tempo, tým viac ma pokoj dobieha a pomaličky prichádza za mnou. Zatiaľ čo som ja bežal bohviekam, to šťastie, o ktoré som sa tak usiloval, krivkalo za mnou a snažilo sa ma dobehnúť.
Raz zistíme, že šťastie príde vtedy, ak nájdeme jedného priateľa, ktorý nám bude rozumieť aj bez slov, jeden pár očí, v ktorých nájdeme to, čo sme celý život hľadali, a len jedno miesto, ktoré bez premýšľania nazveme domovom.
unsplash.com
Len jednu knihu, v ktorej vždy nájdeme slová, ktoré práve potrebujeme. Len jeden podnik, kde nemusíme čašníkovi hovoriť svoju objednávku, ale povieme len: „To čo vždy.“ Len jedno mesto, ktoré keď navštívime, zavalí nás príval pekných spomienok. Len jednu značku piva či kávy, po ktorej už nebudeme chcieť ochutnať nič iné. Len jedny topánky, s ktorými sa rozlúčime, až kým ich úplne nezoderieme…
Nemusíme sa dotýkať tisícky rúk, stačí iba jedna jediná, ktorá presne vie, kedy má držiac našu dlaň stisnúť svoje zovretie.
Naozaj stačí málo…
No keď dospejeme, zistíme, že je to to najviac. Najviac, čo sme mohli nájsť a objaviť. Všetky tie roky, kedy sme naháňali nové známosti, nové zážitky, veci, chute a pocity nám zrazu prídu zbytočné.
Ale síce… Pochopili by sme to, ak by sme predtým neokúsili, aké to je mať tak veľa a pritom nemať nič?
Coverphoto: Photo by Dallin Hassard on Unsplash
