Bola to veľká láska… A o to väčšia bola moja bolesť, keď som zistila, že tá láska bola len z mojej strany. Mala som totiž „šťastie“ na človeka, ktorý mi svoju nelásku nedával najavo krikom ani fackami. Vlastne mi ju nedával najavo nijako. Hral sa na zaľúbeného – a to je niekedy ešte horšie, akoby ma bol udrel. Pretože vtedy by sa mi v hlave rozblikali kontrolky a ja by som si nasledujúce mesiace dohovárala, že toto nie je vzťah, o aký ja stojím. Ale v mojom prípade to nešlo…

To, že ma nemiluje, som sa dozvedala postupne. Predpokladám, že aj dnes by mi tvrdil, že ku mne niečo cíti, no som si istá, že sú to klamstvá, ktorým možno verí aj on sám. On len miloval moju povahu. Pokoj, ktorý vždy doma našiel. Miloval môj spôsob lásky – dôverčivý a úplne slepý. Nikdy nečelil dotieravým otázkam. Kde bol, s kým bol a čo tam robil. Nikdy som nepátrala, či mi vraví pravdu. 

unsplash.com

Pretože som verila…

A tak som roky budovala vzťah, o ktorom som si myslela, že jeho základy len tak hocičo nenaruší. No v skutočnosti som sa roky nechala klamať a podvádzať. Okrem mňa mal súbežne nejakú inú, ktorej sa po finančnej stránke nedarilo tak ako mne. Nie raz sa stalo, že peniaze, ktoré som mu dávala na jeho podnikanie, skončili v jej vrecku. 

Ako som sa to dozvedela, to sem písať nejdem. Bolo to úplnou náhodou. Tie sú na živote totiž naozaj krásne – práve náhody spôsobia, že sa na povrch vyplavia všetky skryté veci, tie pekné aj tie škaredé. A tak mne jedna takáto náhoda zbúrala celý môj svet. Svet, v ktorom bolo zrazu všetko inak, ako som si myslela. Bolesť nemala hraníc, srdce kričalo, hlava niektoré veci stále nedokázala spracovať. A namiesto toho, aby som tento vzťah čo najrýchlejšie zahodila za hlavu, som sa utápala v smútku.

Pretože mi chýbal. Napriek tomu, čo mi urobil…

Prestane ti okamžite záležať na človeku, o ktorom sa dozvieš krutú pravdu? Na osobe, ktorú z celého srdca miluješ a s ktorou si za tie roky nezažila nič hrozné? Nie… Neprestane. Srdce si toho človeka stále pýta, dožaduje sa jeho blízkosti. Srdcu nevysvetlíš, že oddnes bude všetko inak a že ten človek, ktorý bol k nemu tak dlho milý, tu zrazu nie je a viac ani nebude.

Chýbal mi. Aj napriek tomu, že ma klamal, ťahal zo mňa peniaze a možno sa mi za chrbtom aj smial. Nie raz mi napadlo, že odpustím. Úplne všetko… Ale vždy som tieto myšlienky zahnala preč. Chýbal mi týždne, mesiace, takmer jeden celý rok. Hnevala som sa na seba, vyčítala si, že musím byť poriadne hlúpa, ak k životu potrebujem presne takúto osobu. Nenávisť, ktorú vo mne voči nemu zanechal, pomaly ale isto začínala napádať aj mňa. 

unsplash.com

Ale pomaličky to ustávalo…

Sĺz bolo čoraz menej a ja som si zvykala na to, že sa nič nevráti do starých koľají. Obdobie temna sa začínalo rozpúšťať, šok bol nahradený apatiou, tú vystriedal strach a ten zasa po čase nahradila istá forma zvláštneho pokoja. Ja som nerobila nič… Len som pozorovala, čo sa vo mne deje a ako sa lámu ľady. 

Dnes mi už nechýba. A viem, že sa posuniem ešte ďalej. Že raz ma prestanú hnevať niektoré spomienky a na ďalšie zasa úplne zabudnem. Viem, že ak ho raz niekde náhodou stretnem, nič to so mnou neurobí. Pretože tá bolesť, ktorá z mojej duše za posledné mesiace odišla, mi ukázala, že možné je naozaj všetko.

Chcem ti len povedať, že ti naozaj prestane chýbať. Aj keď teraz tomu neveríš. Áno, prestaneš na neho myslieť a prestane ťa zaujímať, čo robí a s kým je. Pohneš sa ďalej… Zistíš, kto vlastne si. A jedného dňa pochopíš, že si sa bez neho stala ženou, ktorej je on úplne ukradnutý.

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Už nikdy nebudem sama

Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash

Facebook komentáre