Dnes dávam zo seba posledné slzy, ktoré stečú po mojom líci kvôli tebe. Dnes dávam na papier posledné spomienky a slová voči tvojej osobe. Bol si človek, v ktorého som verila. Človek, ktorý ma vedel chápať a poznať do posledného malého kúsku na mojom tele. Bol si ten, pre ktorého som vedela spraviť prvé a posledné.

Bol si ten, ktorý vedel, že keď sa v noci trasiem, opäť mám nočné mory a treba ma len pritisnúť k sebe a potichu zobudiť. Ktorý vedel, že môže piecť môj obľúbený koláč iba bez orechov, pretože som na ne alergická. Bol si ten, ktorý vedel, že stačí utrhnúť tri kvietky cestou domov a ja som bola namäkko. Bol si ten, ktorý ma vedel vždy upokojiť tak, že si sadol na posteľ a zahral mi tú moju obľúbenú pieseň na pár akordoch na gitare.

A dnes?

pinterest.com

Dnes si už ani nezaslúžiš, aby som vyslovila tvoje meno. Asi nie nadarmo sa hovorí, že ľudia, pre ktorých robíme maximum a stanú sa pre nás tými najbližšími, nám vedia najviac ublížiť.

Ľudia, s ktorými sme trávili každý jeden deň nášho života… Ľudia, s ktorými sme sa smiali, plakali, bláznili, hádali, potom sa v záchvatoch smiechu udobrovali, poznali navzájom svoje najtajnejšie túžby, kráčali svetom bok po boku, ruka v ruke.

A práve preto… Oddnes ťa už nepoznám. Odchádzam liečiť si všetko, čo si zničil, odchádzam si zahojiť rany v mojom srdci. Rany, ktoré sú tak neskutočne hlboké a silné, ako bola moja láska k tebe.

Odchádzam opäť nájsť samu seba a všetko to, čo som za celú tú dobu stratila.

Odchádzam, kým nenávisť voči tebe nezmizne, pretože viem, že pestovať ju v sebe nemôžem. Viem, že ťa nemôžem nenávidieť, pretože by ma to postupne zničilo.

Preto odchádzam a vrátim sa až vtedy, keď budem vedieť, že ty už pre mňa neexistuješ, že pri spomenutí tvojho mena budú vo mne neutrálne pocity. Že pri spomenutí tvojho mena sa mi nebudú tlačiť slzy do očí, že sa budem môcť slobodne nadýchnuť bez tlaku na srdci.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nemal by ťa zmeniť

Odchádzam, až kým znovu nenájdem v sebe všetko to, čo sa tam skrývalo a bolo neobjavené. Kým sa znova nevybudujem, kým sa znova nenaučím rásť. Kým sa opäť naučím prijímať a nielen dávať. Kým nezažijem opäť pocity slobody a voľnosti. Kým neucítim vôňu mora, vietor vo vlasoch, štebotanie vtákov, rannú rosu, vôňu obľúbeného koláča, smiech všade navôkol, vôňu prvých jarných kvetov, prvého aprílového dažďa, kým všetko nezahojím…

Kým si opäť uvedomím, aký je svet krásny aj bez teba.

pinterest.com

Chcem ti iba odkázať, ak ma raz stretneš na ulici, ktorou budem prechádzať oproti tebe, ak ma raz stretneš v nákupnom centre, na kúpalisku, alebo len v obyčajných potravinách, venujem ti obyčajný pohľad ako náhodnému okoloidúcemu.

Ale dopredu ti hovorím, nezdrav ma. Neodzdravím. Naučila som sa, že ľudia, ktorých sme v živote spoznali a kvôli nim zažili len bolesť, si nezaslúžia z našich úst vyslovené ani obyčajné ahoj.

Nezaslúžia si žiadnu našu myšlienku smerovanú k nim. Pretože ak by som pozdravila, zlyhala by som. Vynorili by sa mi opäť myšlienky, ako som ležala na zemi v tvojej izbe, plakala, bola bezvládna a ty si bez akýchkoľvek výčitiek odišiel.

A ja zistím, že som prešla cez to, akonáhle budem kráčať tou cestou, bez vyronenia náhlej slzy, bez pocitu, že ma to mrzí. Bez kŕčov v bruchu bezbranných, bez túžob prítomne už neznámych, bez žiadneho na srdci tlaku, bez výčitiek ako maku.

Z boľavej spomienky nastane nostalgická, minulosť naša… patetická. A vtedy sa vrátim… Toto je moja posledná veta smerovaná k tebe.

Milovala som, ale oddnes ťa už nepoznám.

Autor: Sára

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre