Nádej je super vec. Mali by sme ju mať v sebe všetci. Fakt. Dokáže nás podržať aj vo chvíľach, kedy sa všetko, čo má nastať, zdá príliš tmavé, strašidelné a ponuré, kedy už len slovo budúcnosť v nás vyvoláva panické ataky. Lenže… Iba pokiaľ nejde o vzťahy. O to, či si nás niekto všimne, či sa vráti, či sa zmení, polepší… Vtedy to neplatí, pretože vtedy potrebujeme veriť len v jednu jedinú vec – v skutočnosť, ktorá sa práve pred nami odohráva, a podľa nej sa musíme zariadiť.

Paradoxom života však je, že nádej využívame úplne opačne. Vtedy, keď máme veriť v zlepšenie, ničomu neveríme, utápame sa s depresiách a vynášame definitívne čierne rozsudky, hoci záverečný verdikt ešte vôbec nie je známy. A vtedy, ak nepotrebujeme nádej, ale jediné, čo nám treba, je otvoriť oči dokorán, vtedy sa tíšime rozprávkovými koncami, ktoré majú s realitou len pramálo spoločné.

unsplash.com

Takže, drahá, bacha na tú nádej…

Pretože v akomkoľvek vzťahu je veľmi zlou pomocníčkou. Dopomôže ti akurát tak k tomu, aby si myšlienkami na niekoho bezcenného stratila mnoho mesiacov až rokov svojho cenného života. Bezcenného preto, že v skutočnosti by pre teba tento človek nemal mať žiadnu cenu. Lebo ten, kto sa s tebou zahráva, kto možno podvádza, možno klame, odbieha a potom sa vracia, kto proste nechce to isté, čo chceš ty, by nikdy nemal byť centrom tvojho vesmíru. Skôr krátkou zastávkou, vďaka ktorej sa poučíš, ale určite na nej nestráviš viac času, ako by sa patrilo.

Lenže často sa na tejto zastávke zasekneme na pekelne dlho, však áno… Je to preto, že máme nádej tam, kde už nie je, kde by nemala byť, kde ju živíme len preto, že sa bojíme, že sme sa príliš pripútali k niekomu, kto sa viazať nechce. Aspoň teda s nami… A nádej živená strachom, nie láskou, to ti je peklíčko na zemi. 

unsplash.com

Preto odhoď nádej a pozoruj realitu…

Ozval by sa. Nečakal by na tvoju piatu správu. Prelomil by medzi vami to ticho a všetky rozpaky. Nemala by si pocit, že všetok kontakt s tebou je len z povinnosti, v ktorej chýba spontánnosť.
Prišiel by aj sám. Bez tvojho pripomínania.
Bol by s tebou. Bez tých všetkých ale a možno.
Nič by neskrýval. Ani teba a často ani seba.
Vyznával by ti city sám. Slovami, maličkosťami, skutkami, svojou prítomnosťou.
Objavovala by si len lásku a neodhaľovala by si miestami až vtipné klamstvá. Proste by všetko šlo tak nejako hladko, bez tvojho pričinenia.
Ak by chcel, už by sa všetko dávno zmenilo. A zmenil by sa aj on, pretože kto miluje, snaží sa tomu druhému dať to najlepšie zo seba a uvedomuje si, že hoci má aj tienisté stránky, musí na nich popracovať.
Jednoducho… Našiel by si k tebe cestu. Pretože tí, čo milujú, si ju nájdu vždy. A tí, čo nemilujú, ju nájsť buď nechcú, alebo ju prehliadnu hoc by aj bola priamo pred nimi vystlaná lupeňami ruží.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Aj keď sme silné, potrebujeme lásku

Presviedčať, čakať a prosiť nemá zmysel. Veriť v niečo, čo si s ním doposiaľ nikdy nezažila, je cesta do pekla. Láska nepotrebuje, aby ju niekto vzal za ruku a viedol. Čo sa má stať, to vznikne samo. A to, čo nevznikne, nijako nedotlačíš tam, kde by si sa chcela ocitnúť. Pretože ak ti dá niekto rozpačité nič, neurobíš z toho všetko, hoci by si v sebe mala nádeje aj na kilá.

Coverphoto: Photo by Vladimir Fedotov on Unsplash

O tom, aké dôsledky na nás má, ak sa vo vzťahu zahrávame s nádejou, je aj Miina kniha Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.

Facebook komentáre