Našla som niečo, čo ma zabolelo pri srdci. Vlastne niečo, čo mi tú bolesť spôsobilo. Našla som spomienku – hmotnú a pre niekoho úplne obyčajnú. Viem, že pre iných by nič neznamenala. Je to papier, z ktorého by sa na cudzích ľudí pozerali dvaja iní cudzí ľudia. Dve tváre, ktoré vyzerajú šťastne a zamilovane. My dvaja pred rokmi…
Myslela som si, že už nič také doma nemám. Postupne som sa vzdala vecí, ktoré mi pripomínali teba. Vymenila som posteľ, na ktorej sme predtým spali my dvaja, pretože ja som sa na tom veľkom matraci cítila sama a opustene. Prestala som nosiť oblečenie, ktoré si mi kedysi chválil. Zmazala som všetky správy, z telefónu aj všetky fotky. A potom… som sa chcela presťahovať a pri tom sťahovaní som narazila na túto fotografiu.
pinterest.com
Našla som kúsok minulosti, ktorú by som chcela vrátiť späť.
A tiež by som si priala, aby sme obaja dokázali napraviť chyby, ktoré sme v tom čase urobili. Boli tak obrovské, že ich dôsledky nás rozdelili a z dvoch milujúcich ľudí sa stali cudzinci, ktorí si už viac nemali čo povedať ani poskytnúť.
Spomínam si na deň, kedy tá fotografia vznikla, a priznávam, že som na ňu úplne zabudla. Viem si vybaviť deň, kedy bola odfotená, ale to, že sme sa vtedy zvečnili, tak na to si už nespomínam. Vznikla v úplne bežnom momente, ktorý patril iba nám dvom. Vo všedný večer, akých sme prežili mnoho. Neviem, čím konkrétne bol tento výnimočný, že sme sa rozhodli vtedy odfotografovať.
Sme na tej fotke takí šťastní… Ty ma bozkávaš do vlasov a ja sa smejem. Úprimne, od srdca, z lásky. Vyzeráme tam o niekoľko rokov mladší ako teraz, hoci odvtedy mohli ubehnúť sotva dva roky. Zvláštne je, že tam vyzeráme krásne. Doslova žiarime, hoci ja som úplne strapatá a máme na sebe obyčajné domáce oblečenie. Vtedy sme ešte verili, že nám to šťastie vydrží navždy, a nemysleli sme na to, že by sa raz mohlo skončiť a mohol by ho vystriedať smútok.
Dala by som všetko za to, aby sa tento večer vrátil.
pinterest.com
Naozaj by som ho chcela prežiť znovu, tentokrát však o niečo intenzívnejšie. Vážila by som si ho ako niečo cenné, ako čosi, čo sa raz pominie a skončí. Predtým som tieto chvíle brala ako samozrejmosť, ktorá tu bude stále, nech sa ja budem správať akokoľvek. Táto fotka ma prinútila zamyslieť sa. Nad sebou aj nad nami. Nad tým, ako hlúpo sa správame, keď sme šťastní.
Možno preto sa v našich životoch musia striedať smutné a šťastné dni… Pretože keď sme dlho šťastní a nič nám nechýba, staviame sa k tomu ľahkovážne. Zabúdame byť vďační a hľadáme v tom šťastí problémy…
My ľudia sme takí hlúpi… Hlúpi v tom, že celý život hľadáme šťastie v blízkosti iného človeka, a keď to konečne nájdeme, nevážime si to. Vnímame to ako niečo, čo je samozrejmé a prestávame cítiť, akú to má hodnotu.
Myslím si, že bude lepšie, ak si túto spomienku nechám.
Urobím tak, aby mi neustále pripomínala, že som bola šťastná a dovolila som, aby sme to šťastie zahodili.
Bude mi pripomínať to, že človek robí chyby, ktoré sa už nedajú vrátiť späť, chyby, ktoré nenapraví žiadnym „prepáč.“
Bude mi pripomínať, že život občas píše aj smutné príbehy…
Autor: Lucia Skoncová
Coverphoto: Photo by Ariana Prestes on Unsplash
