Myslela som si, že rozprávky sú výsadou detstva. Že vekom stratíme schopnosť uveriť v niečo imaginárne, v niečo, čo neexistuje, no je to tak krásne… Avšak čoraz viac som presvedčená o tom, že rozprávkam veríme stále, odhliadnuc od toho, koľko máme rokov a čo všetko máme za sebou. Len s tým rozdielom, že v rozprávke, ktorej sme ako dospelí ochotní uveriť, už nefigurujú draci, princezné, čarovné predmety ani honosné kráľovstvá. V dospelosti sa upíname na úplne iné rozprávky. Také, ktoré sa začínajú slovami: Milujem ťa.

A my im uveríme. Pretože je krásne tomu veriť, je to predsa tak nádherný pocit vedieť, že niekomu na nás záleží. A vôbec nie je ťažké tomu podľahnúť. Práve naopak. Týmto slovám chceme veriť, preto sa ani nenamáhame zistiť, či sú pravdivé. Nechceme prísť o ten pocit, že svet je predsa len čarovný. Tak ako keď sme boli deťmi. Kúzelný svet rozprávok nás vždy dokázal opantať, a preto sme sa neodvážili nič z toho, čo sme našli v rozprávkovej knihe, spochybniť.

Nastal však čas prestať veriť rozprávkam…

pinterest.com

Viem, nie je to ľahké. Viem, že chceme byť milované a chceme cítiť, že sme pre niekoho jedinečné. No iste vieš i ty, že ľudia sa neštítia predstierať city. Nech už je to z akéhokoľvek dôvodu, je to tak. Buď sami nevedia, čo chcú, buď len zúfalo túžia po láske, a tak sa snažia zamilovať do prvej osoby, ktorú stretnú, alebo sú len jednoducho vypočítaví. Predstierajú city, pretože im to príde vhod. Sľubujú niečo, čo nikdy nedokážu splniť. Hovoria slová, ktoré nie sú pravdivé, ale tú druhú stranu vždy zahrejú na duši. A ona potom robí všetko preto, aby človeka, ktorý jej každý večer rozpráva dospelácke rozprávky, nestratila…

Za každou vnútornou bolesťou sa skrývajú nesplnené sľuby. Rozprávky bez happy endu, ktoré sa síce začali kúzelne, ale skončili… tragicky. Zostala len prázdna, ubolená duša a myseľ plná otázok. Kedy príde ten šťastný koniec? Kam sa podeli všetky tie krásne slová? Kde zmizla tá láska, o ktorej ešte prednedávnom hovoril? Ona však nezmizla. Nikam sa nevyparila. Nemala sa kam vypariť, pretože nikdy neexistovala, hoci ty si v ňu verila. Predstavovala len čosi abstraktné, čo v skutočnosti vôbec nebolo reálne… Stručne povedané – verila si rozprávke.

Držme sa nohami pevne na zemi…

Nenechaj sa opantať sladkými rečami. Pretože slová nie sú všetko. Poznám ľudí, ktorí rozprávke s názvom Milujem ťa, uverili aj napriek tomu, že nikdy nedostali žiaden dôkaz toho, či sú tieto slová pravdivé. Verili, aj keď si muž našiel inú. Verili, hoci obaja zaspávali oddelene. Verili napriek slzám, ktoré im táto rozprávka prinášala. Aj vtedy, keď čelili vážnemu problému a rozprávkar mal zrazu dôležitejšie povinnosti, ako byť tam, kde ho tá druhá osoba potrebovala. Verili, aj keď ich niekoľkrát zranil. Vždy len stačilo prísť a povedať: Veď vieš, že ťa mám rád, a opäť sa tá druhá osoba ocitla v magickom svete.

pinterest.com

Ani vtedy si však nedokázali pripustiť, že ide len o rozprávku, ktorej čaro sa vytratí vo chvíli, keď jej prestanú veriť. Stále sa držali toho, čo im ten milovaný narozprával. Nič nespochybňovali… Až kým sa nestalo niečo, čo ich z rozprávky vytrhlo, oni sa ocitli v krutej realite odsúdení naveky hromžiť na svojho rozprávača. Kto tu však koho zranil viac? Ten, kto niečo sľuboval, alebo ten, kto veril prázdnym slovám a bál sa pravdy? Stačilo tak málo… len otvoriť oči a vzdať sa vidiny, na ktorú sme sa naviazali. No jednoduchšie bolo veriť a dúfať. V tom prípade, sú však vinníci hneď dvaja. Vinný je totiž i ten, kto klamal sám seba a odmietal si pripustiť, že nežije v rozprávke.

Verme slovám až vtedy, keď sú podložené skutkami.

Vyhneš sa tak veľkej bolesti. Prestaň veriť na rozprávky, myslím, že už nastal ten čas. Prestaň zraňovať samu seba tým, že sa roztopíš, len čo v diaľke zahliadneš niekoho, kto sa podobá na princa.

Počkaj si na skutky, nie na slová, pretože tie ti na počkanie povie hocikto. Nesnívaj o rozprávkovom konci, keď už začiatok nie je rozprávkový…

Coverphoto: Photo by Ana Francisconi on Unsplash

Facebook komentáre