Zrazu tu ostalo ticho. Iné ako doposiaľ. V túto noc poslednú. Začínam si prehrávať všetky naše posledné spomienky, naše posledné rozhovory, naše posledné my. Už je to nejaká doba. Vzťahy sa menia. Hlavne keď sa už nerozprávame, nestretávame. Naše spomienky blednú. Vytvárame si nové, v ktorých nie sme. Vety, ktoré sme si hovorili navzájom, rozprávame iným. Už sa nezaujímame o to, ako sa máme…

Všetko sa vytratilo, vymazalo. A tak dnes večer počúvam to ticho, ktoré ma obklopuje v mojej izbe. Ak sa dobre započúvam, budem počuť tvoje dýchanie, budem cítiť tvoj pohľad na mne, poslednýkrát. 

Je načase ťa nechať ísť. Mala som to urobiť dávno. Ale poznáš ma. Nedokážem nad niekým zlomiť palicu tak jednoducho. Toľkokrát som mala možnosť ťa nechať odísť, ale ja nie. Avšak vďaka mne si tam, kde si teraz. Takže som aj trošku hrdá na to, kam si to dotiahol. To je môj podpis… Vo všetkom sa snažím vidieť aj to dobré. Takže hoci ma to celé bolí a chcem plakať, tak sa usmievam. Teda plačem cez smiech. Čudné, že? 

pinterest.com

Taký sme my – dobré duše… Čudné…

Ale ten, kto toto zažil, ma veľmi dobre chápe. A nevníma ma ako čudnú. Stále sa zamýšľam nad tým, ako každý človek v našom živote nás ma niekam doviesť. Lebo čím som staršia, tým to viac vidím. Ako ma každý jeden človek doviedol sem, kde som. A naozaj je to úžasné. Toto nie je náhoda. Na náhody neverím. 

Pýtam sa… Bohvie, kde skončím o pár rokov. Ešte pred týždňom by som neverila, že sa tu budem dnes v túto noc s tebou lúčiť. 

Ale lepšie to nemohlo dopadnúť, aj keď to bolí… 

Naučila som sa niečomu novému a to, že ak niekto naozaj chce, nezabudne. Keď niekto chce, tak pre to urobí všetko. Ty si robil všetko, ale tak, ako sa ti to hodilo. Nerobil si nič alebo si robil veľa. Raz hore, raz dole, no nikdy nie rovno. A tak som sa pri tebe aj cítila – buď som ťa milovala, alebo nenávidela. A čo k tebe cítim teraz?

Som rovno. Necítim nič. Stávaš sa pre mňa nikým. Spomienky odchádzajú, lebo už nie sú také významné, keďže si nikto. Už si nespomeniem na tvoje meno. Už ti nechcem poslať skladbu, ktorá sa mi páči. Už ťa nechcem vo svojom živote. 

pinterest.com

Naučila som sa bez teba žiť… 

Vždy som sa cítila, ako keby som s tebou ani nežila, nieto ešte žila. Len teraz musím nechať odísť naše posledné slová. Vymazať ten hnev, tú neistotu, ten strach, to zúfalstvo. Chcem vymazať všetko. Lebo potrebujem miesto na niečo nové, lepšie. Nevravím, že tvoje bolo zlé, ale je to potrebné, lebo to tvoje je nepotrebné. Uložím si pár pekných slov, uložím si pár pekných viet, avšak viac nepotrebujem. 

A hlavne si chcem uložiť celé toto ponaučenie. To, ako som sa snažila ti dať podporu celú dobu a keď si mi ju mal dať ty, si sa otočil. A ja som naivne prosila. To je to najdôležitejšie, čo som si odložila. Úprimne… Ak by som vedela, ako to dopadne, urobila by som to aj tak. 

Lebo mi to dalo veľkú príučku… 

Naučilo ma to, ako sa mám pozerať a čo mám žiadať od druhých. Veľmi veľa si ma v tomto naučil. Takže by som to pokojne urobila. Či to urobím znova? Môžem povedať, že o podporu prosiť už nikdy nebudem, lebo už v mojom živote nemám ľudí, ktorých by som musela prosiť a takých si už ani k sebe nepustím. 

Lenže ja stále hovorím, že môžem s veľkým a silným presvedčením povedať, že to neurobím teraz, avšak keď sa ocitnem v tej situácii opäť… Ktovie? Nikdy nevieme, ako sa zachováme v situácii, ktorá príde. Akokoľvek si ju predstavujeme a plánujeme. Vždy sa to vymkne nášmu plánu. Takže ako sa zachovám, to neviem. Vlastne toho veľa neviem, lebo netuším, čo mi budúcnosť prinesie. Viem len, čo bude nasledovať po týchto slovách, po mojich myšlienkach. 

pinterest.com

Čo mi príde najsmutnejšie na tomto celom, je, že nie je až tak ťažké ťa nechať odísť… 

Keďže už dlho nie si v mojich myšlienkach. Bol si taká moja barlička. Keď som sa cítila, že neviem, ako ďalej, tak som sa o teba chcela oprieť. Aj keď si nebol vždy k dispozícii. A teraz? Už barličku nepotrebujem. Nepotrebujem teba. Dokážem kráčať bez teba.

Za ten čas, čo si bol v mojom živote, si ma naučil toho dosť, avšak stále málo. Nebol si natoľko významný, ako som si myslela, že si, keďže ti teraz dokážem dať zbohom. Dokážem ťa vymazať, aj keď, samozrejme, mám trošku ťažké srdce. 

V živote totiž nikdy nechcete cítiť, že ste s niekým premárnili čas… 

A ja som stratila kopec času tým, že som ho venovala tebe. Tej nesprávnej osobe. Aj keď si ma naučil, ako sa ľudia správať nemajú, čas už mi nedokážeš vrátiť. Neľutujem to, len ma to mrzí. V našich životoch sú ľudia, čo by za hodinu času s nami urobili čokoľvek, a potom sú tu ľudia, ktorí si to nevážia a berú to ako samozrejmosť, ako niečo, čo musíme urobiť. 

Jediné, čo musím teraz ja urobiť, je vymazať ťa. Nestačí ťa nechať odísť, potrebujem vymazať to miesto, ktoré si mal, potrebujem ho vyčistiť a pripraviť pre niekoho, kto si ho bude vážiť, bude chcieť byť jeho súčasťou… 

A hlavne bude robiť všetko pre to, aby nebol vymazaný. Píšem posledné slová, tvoj dych sa stráca, ticho už neobklopuje moju izbu, lebo si zapínam svoju obľúbenú skladbu. Utieram si slzy a usmievam sa.

Vlastne ani netuším, kvôli komu som dnes plakala. Netuším, komu je tento článok venovaný, avšak predpokladám, že to musel byť riadny hlupák, keď donútil ženu, aby všetko po ňom vymazala. Tak snáď sa má dobre aj bez nej… 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Viac ako len priateľ

Autor: Michaela

Coverphoto: Photo by DeMorris Byrd on Unsplash

Facebook komentáre