Tak moc nechcem, tak moc nemôžem, tak moc neviem. Lenže musím, už niet inej cesty, musím. Tak moc sa moje srdce trhá na kusy, rozpadá sa, krváca, strácam sa a nachádzam dookola. Tak veľmi chcem zakričať tvoje meno, tak veľmi ťa tu chcem mať vo svojej blízkosti… Chcem. Viem, že ty nechceš a taktiež viem, že tam niekde je niekto, kto by tak veľmi chcel byť so mnou, zatiaľ čo ja moju cestu snažím viesť len k tebe. Nemôžem už ďalej.
Tvoj chlad, tvoj nezáujem, tvoje nie, všetko sú to len silné negatíva. A tak tu sedím v tureckom sede, na posteli so škatuľou v ruke, otváram ju, je prázdna, tak ako ja, tak ako to, čo sme mali, vlastne nič. Tak rada by som do nej niečo vložila. Nemám čo. Tak moc ma mrzí, ako to všetko dopadlo. Videla som v tebe niekoho iného.
unsplash.com
Videla, avšak si nebol…
Dávala som na moju intuíciu, veď predsa nemohla som sa mýliť a cítiť a vidieť v tebe niekoho… Ten niekto tam nebol. Tak moc ma to mrzí. Prvýkrát po dlhej dobe si pripúšťam a hovorím nahlas, ako veľmi som smutná. Posledné týždne som sa tešila. Zo všetkého, avšak prišiel jeden moment, jeden okamih a zničil ma.
Bol si to ty. Teda nie, ľahko sa ukazuje na druhých, bola som to ja. Dovolila som mojim očakávaniam, mojej predstavivosti, mojim snom, mojim túžbam dostať sa mi pod kožu. Uverila som všetkému, čo si povedal, verila som ti každé slovo, nemyslím si, že som urobila niečo zlé. Ale dovolila som zájsť to tak ďaleko, že som sa stala veľmi zraniteľnou.
Takže si to nebol ty, kto ma zničil, ale ja sama…
Verila som, že tentokrát to bude iné, nečakala som, že to bude horšie. Veď som sa snáď poučila zo svojich chýb. Ja som do nás vložila nádej, nechala som sa uniesť našimi slovami, utopila som sa v našom pohľade. A prišlo vytriezvenie – z tvojej strany, prišlo neriešenie – z tvojej strany, prišiel chlad – z tvojej strany. Nezáležalo ti na tom, ako sa cítim ja.
Viem, že nie si zlý človek, cítim z teba dobrotu. A ktokoľvek – aj teraz, by ma presviedčal o opaku, hádala by som sa s ním, ale jednoducho… Nezáleží ti na mojich pocitoch, na mne. Chápem. Ale tak veľmi ma to bolí a mrzí. Tak veľmi. Chcem všetko zničiť, chcem začať od začiatku, ale takú možnosť nemám… Musím pokračovať, kde som prestala.
unsplash.com
Ja viem, že už je koniec, viem to, že sa to ukončilo už niekoľko mesiacov dozadu…
Viem, chápem, pripúšťam. Len sa s tým neviem stotožniť. Moja hlava mi hovorí, či to všetko nevidím, moje srdce sa ma pýta, či to nevidím, ale moja duša ma k nemu ťahá. Stále cítim, ako keby som bola v jeho náručí, avšak už dávno nie som. Už dávno nie som súčasťou jeho života a vlastne som asi ani nikdy nebola.
Možno len muži neriešia… Tak ako my ženy. Hľadám ťa, ale viem, že aj kebyže ťa nájdem, uhnem pohľadom, viem, že ty by si sa správal podobne. Medzi nami nebolo nič. Niečo chvíľkové. A tak sa chvíľka pominula. Stratila sa v našom chat okne, stratila sa medzi našimi objatiami, stratila sa v tom tichu. Neviem, myslela som, že dokážeme byť kamaráti, aké naivné. Ty ma vidíš len ako nejakú osobu. Osobu v dave ľudí.
Hľadáš niečie oči, len aby si sa nemusel pozerať do tých mojich…
Snažím sa pochopiť a prijať všetky emócie, akoby boli moje a v tej sekunde začínam krvácať. Nehnevám sa, nikdy som sa nehnevala. Ja som taká, verím, ak nemáme vieru, čo nám potom zostane? Musíme bojovať, nesmieme sa vzdávať, ak to raz cítime, ideme za tým, nechcem sa raz prebudiť a povedať si, že som preto urobila málo.
Urobila. Lenže ty si mi viac nedovolil. Nemôžem tlačiť rieku. Aj napriek všetkému nezáujmu som na teba nesmierne hrdá, kam si sa dopracoval. Teším sa z tvojho života a teším sa, ako si ideš to svoje. Naučila som sa žiť, bez teba, ale s tebou, tak moc si mi chýbal, až si mi prestal chýbať, toľko som nad tebou rozmýšľala, až som sa pristihla, že už nad tebou nepremýšľam.
unsplash.com
Odišiel si…
Učím sa žiť bez tvojich slov. Verím, že tam niekde je niekto lepší, avšak nie si to ty. Ak by si bol lepší, tak by sme boli spolu a ktovie… Možno raz budeme a možno nikdy. Možno naše stretnutie budú pre mňa krásnou spomienkou, ktorú som si uchovala. Bol si úžasný. Bol si pokorný. Bol si sám sebou. A to si aj dnes, len už nie so mnou. Tvoje emócie dávaš ľuďom, ktorí si ich zaslúžia. Nerozumiem, prečo ja nie som tým človekom, nerozumiem.
Asi to ani nemám pochopiť, asi mám pochopiť, že je koniec. Že to bolo len chvíľkové, že to bolo len pudové, že to bolo jeden raz. Niektoré jednorazové momenty sa nám dostanú pod kožu nesmierne hlboko, sú tam na to, aby sme si z nich niečo zobrali.
Viem to. Cítim to…
Kedysi by som ľutovala, dnes som sa s tým naučila žiť a teším sa, že si si vybral práve mňa, aj bolesť nás musí naučiť rásť, musíme ju prijať, pracovať s ňou, naučiť sa z nej niečo. Naučila som sa, že niečo ako láska na prvý pohľad existuje, aj keď nám nebola súdená. Naučila som sa žiť s bolesťou a premeniť ju. Naučila som sa tešiť, ale stále mať v mojom živote miesto pre plač, slzy i bolesť.
A naučila som sa hlavne veriť. Ak si ten pravý, ak som ja tá pravá, tie cesty si nás nájdu. Naozaj nám stačí len štipka viery, obrovská štipka lásky a štipka radosti. Všetko bude v poriadku… Len dovoľ týmto slovám vstúpiť do tvojho srdca a uvidíš, čo sa stane. Ver mi, ako verím i ja.
Tak moc nechcem nie ti dnes povedať,
avšak už nemáme miesto na to sa spovedať.
Opúšťaš môj život, ale ja i tak verím,
všetky naše spomienky si cením.
Ak si ten pravý a ja pravá pre teba,
tak nám viac slov netreba.
Naše cesty sa možno raz spoja znova,
ty budeš môj a ja budem tvoja.
Možno už sa nikdy neuvidíme
a vedľa úplne iných ľudí spíme.
Autor: browneyes
Coverphoto: Photo by Maksim Istomin on Unsplash
