Môj život by sa dal opísať jedným slovom: „Hľadanie“. Hľadanie seba samej, hľadanie lásky, hľadanie pochopenia. Viem, že mám rodinu, ktorá ma podrží, keď to bude potrebné. Viem, že mám priateľov, ktorým, aj keby som zavolala o polnoci, tak ma vypočujú a pomôžu, a viem, že mám aj priateľov – nepriateľov. Každý ich máme. Úprimne, veď sme ľudia.
Ľudia si v mnohom závidia, v mnohom podceňujú toho druhého, nedoprajú. Myslím, že je to tým, že oni v živote nedosiahli, prípadne nespravili to, čo skutočne chceli. A tak to je. Tých pravých priateľov môžeme, myslím si, viacerí spočítať na prstoch jednej ruky. Tí šťastnejší aj na oboch.
A preto som sa naučila nerobiť si „veľkú hlavu“ z rečí iných…
Tých, čo ma skutočne nepoznajú. Naučila som sa vážiť si každú chvíľku v živote, pretože nikdy nevieme, čo nám život prinesie. Naučila som sa nevenovať prílišnú pozornosť niečomu, čo nemôžem ovplyvniť či zmeniť, naučila som sa… žiť.
A hoci vnútorne niekedy tápam, hoci na otázku „Ako sa máš?“ odpovedám vždy: „Dobre“, pričom moje vnútro mi hovorí občas opak a hľadám cestu, viem, že raz nájdem cieľ. To miesto, kde budem šťastná bez výčitiek, to miesto, ktoré ma naplní radosťou.
Niekedy sa zamýšľam, čo som spravila zle…
Kde nastala chyba. Prečo veci nie sú tak, ako som si to kedysi predstavila. Prečo odišiel ten, o ktorom som si myslela, že ostane navždy. V hĺbke môjho Ja stále cítim, že niečo nie je v poriadku, že niektoré veci ostali nevypovedané či nezodpovedané.
Ostalo vo mne veľa otázok a nepochopenia. Je však možné niekedy dostať všetky odpovede, ktoré chceme? Našli by sme potom skutočne ten vnútorný pokoj? Prečo sa po čase stále vracia niečo, čo je dávno preč? Prečo niekedy ľudia nedokážu vysvetliť, čo cítia, čo ich vnútorne neustále budí zo sna?
Neviem si zodpovedať tieto otázky…
Naučila som sa však ísť ďalej. Zmeniť smer mojich myšlienok, zmeniť negatívne myšlienky na pozitívne a pokračovať v tej ceste. Naučila som sa nepýtať sa samej seba, prečo sa to deje práve mne. Túto otázku som nahradila inou a tou je: „Čo mi tým chce život povedať? Kam tým smeruje?“
Hľadanie stále pokračuje, no viem, že idem správnym smerom. Verím, že niekde na mňa čaká niečo dobré, niečo oveľa lepšie, niečo, čo si zaslúžim. A možno moja cesta bude dlhá, možno moje otázky, čo ma občas ťažia, majú ostať otázkami, viem, že všetko sa deje z istého dôvodu.
Asi aj to prečo teraz, keď je jedna hodina v noci, nedokážem zaspať a píšem tieto riadky…
Možno pomôžu aj tebe, čo to práve čítaš, naučiť sa ísť ďalej a žiť tvoj život ako sa len najlepšie dá. Možno nie je dokonalý, ale čo vlastne tá dokonalosť je?
Pochopila som, že niekedy to, čo tak veľmi chceme, nemá byť naše, a to nie preto, že si to nezaslúžime, ale preto, že si zaslúžime oveľa viac.
Túto vetu som si kedysi prečítala a odvtedy sa jej držím.
Raz pochopíme prečo…
Autor: wewepise.sk
Coverphoto: Photo by Nadine Rupprecht on Unsplash
