Dievčatá, skúsme si niečo sľúbiť… Že už nebudeme robiť „hlúposti“. Že si včas povieme „dosť“, a hoci to pre nás nebude práve najľahšie rozhodnutie, predsa len pôjdeme iným smerom. Skúsme si sľúbiť, že sa zmierime s realitou, ktorú nedokážeme zmeniť a nebudeme stoj čo stoj skúšať, čo to dá, ak sa ešte trochu posnažíme.
Sľúbme si, prosím, že sa nebudeme pre nikoho meniť a že sa naučíme nemilovať tých, ktorí nemilujú nás.

Keď sa nad tým zamyslím… Nie je to tak trochu chyba? Že tým, ktorým na nás nezáleží, venujeme trikrát toľko pozornosti? Na úkor seba, na úkor tých pravých? Prečo ak cítime, že niekoho začíname strácať, pridáme a podliezame svoju zdravú hrdosť, len aby sme o neho neprišli? Môžeme vlastne prísť o človeka, ktorý nikdy nebol ten pravý? Prečo sa neotočíme na päte, ak cítime, že toto je (ne)láska a prečo si nepovieme, že máme na viac?

unsplash.com

Nie je to chyba, že každou takouto záchranou nielenže plytváme energiou, ale nadovšetko aj ochudobňujeme tých, ktorým na nás záleží? Prečo vlastne tak veľmi chceme, aby nás začali milovať tí, čo nás nemilujú? Nemali by sme sa uspokojiť s ich postojom a vzdialiť sa od nich? 

Povedzme si, že už stačilo…

Sľúbme si teda, že nebudeme strácať seba pre tých, ktorí sa ešte stále len hľadajú. Že nebudeme nikoho barličkou, záložným plánom ani záchranným kolesom, ktoré len čo splní svoj účel, zostane ležať v kúte. Že neujdeme od vlastného šťastia, aby sme niekomu inému pomohli nájsť to jeho. Dajme si sľub, že jednotkou v našich životoch budeme my a že zo seba nebudeme viac ukrajovať, aby sme sa niekomu zavďačili, no rozdáme druhým len to, čoho máme nazvyš a čo nám nikdy nebude chýbať. 

Skúsme si sľúbiť, že sa donútime odfiltrovať od seba osoby, ktorým je naše šťastie ukradnuté. Pretože tak to, bohužiaľ, je… Naháňame ľudí, ktorým nezáleží na tom, či sa usmievame, rúcame, upadáme alebo skáčeme od šťastia. Naháňame ich natoľko, že často je to všetko ukradnuté i nám samým. Prestávame v tomto boji o lásku zohľadňovať, či sa cítime vyčerpane, smutne, beznádejne alebo bezstarostne. Začína to byť jedno i nám, rozohrávame hru, do ktorej sme stavili všetko, hoci kurz nebol práve optimistický. 

unsplash.com

Naozaj by sa tak veľa zmenilo, ak by sme v sebe našli silu konečne sa naučiť milovať len tých správnych ľudí…

Sľúbme si, prosím, že si priznáme pravdu, nech už je akákoľvek, a že sa jej nebudeme báť a nebudeme ju chcieť krátkozrako obísť. Sľúbme si, že sa neupneme na prázdne slová, ale budeme chvíľu čakať na vierohodné skutky, ktoré ak neprídu, odídeme my. Sľúbme si, že nebudeme čakať na niečo, čo sa nikdy nestane, a že sa vždy dokopeme k tomu, aby sme odišli ešte skôr, ako v niekom zanecháme úplne všetko.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď iba láska nestačí

Dajme si sľub a viac ho neporušme. Viac už nepremýšľajme nad tým, aké by sme mali byť, aby nás miloval každý, do koho sme sa zamilovali. Veď to robíme pre seba a pre všetkých, ktorí za to stoja. Nevenujme to najcennejšie, čo máme, ľuďom, ktorí si to nevážia. Sľúbme si, že bolesť, ktorú sme prežili, sme tentokrát cítili naposledy. Že už viac neurobíme rovnakú chybu a nesadneme na lep tým, ktorí dokážu sofistikovane klamať. 

Dievčatá, ženy, dámy… Sľúbme si, že budeme myslieť na seba a viac nebudeme lipnúť na láske od niekoho, kto nás milovať nechce. Veď nemáme čo stratiť… Odchodom tých, čo nás nemilujú, nikdy nič nestrácame, ale získavame… Pokoj a čistotu v srdci, ktorá nie je zatienená niekoho klamstvami. A nie, nechcem počuť, že sa to nedá. Ide to. Len treba chcieť.

Coverphoto: Photo by Spenser Sembrat on Unsplash

Facebook komentáre