Povedať si po rozchode, že to nebol ten pravý, nie je len fráza, ktorou sa má utrápená duša utešiť. Je to fakt, ktorý treba aj cez bolesť prijať a ísť ďalej, pretože sa v našom živote práve stalo niečo, čo bolo vopred predurčené. Nie je to viera v žiadne vyššie sily, nech ich už každý nazýva akokoľvek. Je to jednoducho život, ktorý plynie takým smerom, akým plynúť má.

Častokrát človek po rozchode dúfa, že sa niečo zmení a ten druhý sa k nemu vráti, pretože obaja prídu na to, že si sú navzájom súdení. Nehovorím, že sa to stať nemôže, ale je to skôr len výnimka potvrdzujúca pravidlo. Občas možno dvojica potrebuje skutočne iba pauzu a pár týždňov osamote, aby si to v hlavách každý z nich dokázal upratať a aby zistil, či miluje alebo nemiluje.

No, prosím, nečakajte na to.

pinterest.com

Nečakajte na veľkolepý návrat a stretnutie dvoch spriaznených duší, ktoré je sprevádzané vodopádom sĺz od dojatia. S najväčšou pravdepodobnosťou sa nič také nestane a vy sa len točíte v bludnom kruhu, ktorý je plný spomienok, dúfania v nemožné a bolesti. Škodíte tým iba sami sebe a odháňate od seba niečo, čo do vášho života patrí, len tam ešte nemôže vstúpiť, pretože vy ste stále jednou nohou zakliesnení v minulosti.

Prijať, že sa niečo skončilo a otvoriť svoje srdce novým príležitostiam, chvíľu trvá. Skutočne to chce čas, kým srdce aj hlava nájdu spoločnú reč a uznajú, že nastal čas prestať sa vŕtať v starých ranách. Ani to, že si musíme narovinu priznať, že sme niekoľko rokov strávili s človekom, ktorý nebol tým pravým, nie je zrovna ľahké. Ale nie je to ani nemožné.

Nemyslím si, že v láske nemáme žiadnu istotu, že je to niečo, čo sa vyvíja samovoľne a bez pravidiel. V láske máme obrovskú záruku… Takú, že ak k nám ten človek nepatrí, skôr či neskôr od nás odíde. Áno, to sú tie bolestivé rozchody, tie momenty, kedy máme pocit, že sa nám stalo čosi, čo sa stať nemalo. No v skutočnosti sa vtedy udialo niečo, čo bolo prirodzené a logické. Jednoducho sa z nášho života vytratil ktosi, kto tam už nemá čo robiť. Niekto, kto musí nájsť svoje miesto v živote niekoho iného a musí uvoľniť naše srdce inému človeku. Takému, ktorý definitívne a bez pochybností patrí k nám.

Najzradnejšie na tom však je to, že my to v tú chvíľu nevieme. V každom vzťahu si nahovárame, že toto je ten pravý… No keď sa neskôr ukáže, že to tak nie je, máme vo zvyku to spochybňovať a preveľmi chceme späť niečo, čo nám nepatrí a čo nemáme mať.

Zbytočne tak ideme proti sebe a proti životu ako takému.

pinterest.com

Toto je skutočne boj, ktorý sa nikdy neskončí, až kým neprídeme na to, že bojovať nemá význam. Niektoré skutočnosti v našich životoch nie sú práve dvakrát pozitívne, no o to viac a o to rýchlejšie by sme sa s nimi mali zmieriť. Ak sa práve nachádzate v období, ktoré pôsobí tmavo a hmlisto, robte všetko pre to, aby ste sa z neho dostali čím skôr von.

Nepýtajte sa, prečo sa to stalo. Nechcite, aby sa k vám niekto vrátil. Nehľadajte chybu v sebe, ani ju nehádžte na iných. Tým sa iba bránite voči tomu, aby ste pokročili o kúsok vpred k východu z tohto škaredého životného úseku. Chvíľu si poplačte, v tichosti a bez hnevu na kohokoľvek, pretože iba tak zo seba uvoľníte všetky emócie, ktoré vo vašej duši nemôžu dlhšie ostať, a postupne sa začnite rozhliadať okolo seba.

Všímajte si veci, ktoré ste predtým kvôli niekomu inému zanedbávali. Spýtajte sa samých seba, čo vlastne milujete a čo vás napĺňa. Nájdite zmysel tam, kde vám predtým chýbal. A čo je najdôležitejšie zo všetkého – nerobte z ničoho obrovskú drámu.

Berte to ako udalosť, ktorá sa jednoducho udiala. Iba vtedy neskôr budete mať možnosť pochopiť, prečo sa to stalo, a poviete si, že sa vám nemohlo stať nič lepšie, hoci to kedysi poriadne bolelo.

Autor: Martina Kováčiková

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Spoznala som ťa až teraz

Coverphoto: Photo by Banter Snaps on Unsplash

Facebook komentáre