Myslela som si, že som šťastná. Že chcem pomáhať, že nie je nič zlé na tom, ak občas zapriem samu seba, zabudnem na to, čo chcem ja. Slepo som si namýšľala, že je to vzťah, ktorý za to stojí… Až kým som sa raz odvážila povedať „nie.“ A vtedy sa to celé zlomilo…

Nešlo o priateľstvo, o dlhodobý a trvácny vzťah, ale o moju mylnú predstavu, ktorej som verila, ktorej som sa odmietala vzdať. Bola pre mňa úplne samozrejmá, vnímala som ju ako fakt, ktorý sa nikdy nemôže zmeniť ani obrátiť voči mne. Veď ja som ti dala všetko, tak prečo si teraz na to nedokážeš spomenúť? No predsa sa tak stalo… Moje „všetko“ sa v mysli toho druhého zrazu stratilo a neostalo po ňom ani stopy.

Dnes už viem, že pochybnosti tam boli vždy

A vôbec neboli malé. Stretávala som sa s tým každý deň, ale odmietala som si to pripustiť. Že mi tento vzťah viac berie, ako dáva, respektíve, že mi nedáva nič, len zo mňa odčerpáva energiu. No ja som šla ďalej a verila som, že to bude lepšie. Myslela som si, že aj tá druhá strana chce na sebe pracovať, že sa chce v živote niekam posunúť, nielen sa nonstop utápať v bahne, do ktorého vkročila pred niekoľkými rokmi. A tak som trpezlivo čakala. Počúvala, radila, bola tam, kde som cítila, že som potrebná.

Výsledkom bolo to, že som začala stagnovať i ja

Tvrdenie, že sa máme stretávať s ľuďmi, akými chceme byť aj my, je viac ako pravdivé. Nikto nikdy nebude rásť, ak sa bude obklopovať osobami, ktoré o rast nemajú záujem. Časom, či si to chceme pripustiť, alebo nie, sa staneme rovnakými. Náš svet sa akoby zúži, myšlienky začnú ubiehať nesprávnym smerom, prestaneme čeliť vlastným problémom, pretože sa zaoberáme cudzími problémami. Prisvojíme si starosti iných a trápime sa kvôli niečomu, čo nemôžeme zmeniť. Sužujeme sa kvôli ľuďom, ktorí to nedokážu oceniť, len na nás parazitujú a berú nám všetko, čo sme si dlhé roky tak prácne budovali.

Povedať „nie“ je jediná možnosť…

Nie je to zbabelstvo ani znak sebectva. Je to o tom, že si vážime sami seba natoľko, že sa už nenecháme vydierať. Prázdnymi rečami alebo falošnými citmi, ktoré nie sú ničím iným, len chabou pretvárkou, prejavom čistého zúfalstva, ktoré sa deň čo deň derie z duší ľudí, ktorí sa stratili vo vlastnom svete. Kto totiž nemiluje sám seba, nemôže naplno milovať ani iných. Nikdy nikomu nedokáže byť plnohodnotnou oporou, jedným klamstvom bude zakrývať ďalšie a ďalšie.

Nebojme sa vykročiť vpred, hoci spočiatku budeme nútení urobiť prvé kroky sami. Nemajme strach zbaviť sa ľudí, ktorí nám nič nedávajú, ktorí nedokážu oceniť to, čo sme pre nich urobili. Zlepšenie už nepríde…

Podávajme pomocnú ruku, z času na čas sa na obetujme, ale len na chvíľu…

Ak máme pocit, že naše slová a skutky ostávajú kdesi v priestore medzi nami a tou druhou osobou, je to márne. Ak nenastáva pokrok ani po poriadne dlhom čase, už nemá zmysel zostávať. Prišiel čas rozlúčiť sa.

pinterest.com

Pokojne, s rozvahou, s vďačnosťou, pretože aj táto skúsenosť niečo vyrovnanému človeku dá. Uvedomí si tak veľa vecí a môže slobodne kráčať ďalej s dobrým pocitom, že sa aspoň pokúsil pomôcť. To, že jeho snaha bola márna, však už nie je jeho vec, hoci to spočiatku poriadne bolí. Ale to prejde, všetko raz prejde.

Preto ak sa obklopuješ ľuďmi, z ktorých si unavená, popremýšľaj nad tým, či ti to stojí za to. Neboj sa dôsledkov a vyslov rázne „nie.“ Začiatky budú ťažké, tí ľudia ti budú chýbať. Ale zároveň časom nájdeš svoje vlastné šťastie a iných ľudí, ktorí ti dajú presne to, čo si ty kedysi dávala iným… úprimnosť, lásku, dôveru…

Nikdy nikomu nedaj to posledné, čo máš, pretože potom, v ťažkých momentoch, ktoré v tvojom živote nastanú, ti už nič nezostane.

Nebudeš mať silu bojovať za seba, ak si doteraz bojovala za iných… 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pamätáš si ...?

Autor: Michaela Blahová

Coverphoto: thoughtcatalog.com

Facebook komentáre