Noc ako každá iná. Ale pre mňa je niečím špecifická. Zdá sa mi, že niečo zo mňa odišlo a čosi nové som prijala. Spomínam, bilancujem, hľadám a nachádzam. A hlavne… Hlavne sa pýtam. Otázky, z ktorých sa každá z nich začína slovom prečo. Prečo som to neurobila skôr? Prečo som sa tak bála? A čoho vlastne? Prečo som si namýšľala, že bez neho som nič? Prečo som toľko trpela, keď sa predo mnou otváralo toľko nových ciest?
Nechcem si nadávať. Preto si neodpovedám. V duchu však tie odpovede cítim. Uzatváram to však tým, že jednoducho sa to stalo a že všetko v našich životoch má svoj správny čas. Vtedy som taká bola. Vtedy som sa bála a možno mi strach zakryl oči a ja som žiadnu z tých ciest, na ktoré som mohla kedykoľvek vykročiť, nevidela.
unsplash.com
Myslela som si, že odchodom od neho budem opustená…
Lebo viete ako… Človek sa bojí, že mu bude chýbať aj to, čo predtým nenávidel. Dokonca si spomínam na noci, ktoré som preplakala, ale zároveň som si dohovárala, že sa musím „polepšiť“. Chcela som sa donútiť k tomu, aby som nemala také veľké oči. Aby som od jednej lásky, ktorá vznikla pred rokmi, nechcela dnes tak veľa a tiež ju nehanila, ak sa v nej vyskytnú nejaké tie hádky.
Lenže vyskytli sa tam omnoho horšie veci. A tie, čo tam mali byť, v nej chýbali. Necítila som sa nieže milovaná, ale ani potrebná. Vážená alebo aspoň rešpektovaná. Bola som samozrejmosť, ktorú možno okamžite vykopnúť. Bola som nikto. S ním… S mužom, s ktorým sme si kedysi dávno sľúbili, že prekonáme všetko, to dobré aj to zlé, som zrazu prekonávala iba tie zlé časy, aj to úplne sama vidiac ho každý deň, ako mu je jedno, že ma ničí.
A stále som toto správanie skrývala za lásku, ktorá sa rokmi zmenila…
No viete, čo bolo na tom celom najhoršie? Že som sa bála odísť nie preto, že by ma strašil nový začiatok. Ten by som zvládla. Vždy som bola ako-tak samostatná. Ja som sa bála odísť preto, že som si myslela, že budem opustená. Tak dlho som počúvala všetky jeho slová, tak dlho som znášala jeho správanie, až som tomu uverila. Sama sebe som si vsugerovala, že som nikto. Žena, ktorá vlastne po odchode od svojho manžela nebude nikoho zaujímať.
To, že som bola najviac opustená práve v tomto vzťahu, som pochopila až dnes. Keď v tom vzťahu už nie som. No myslíte, že som to vtedy videla? Nie… Vzťah, ktorý nás ničí, nás zároveň núti hľadieť na realitu inak. Je pohľad trochy odlišný. Pokrivený, zahmlený. Je to ako keby ste tápali v miestnosti v totálnej tme, ktorú rokmi síce veľmi dobre poznáte a viete sa v nej ako-tak orientovať. No zabúdate pritom na jednu vec – že potrebujete zažiť aj svetlo. Nielen čiernočiernu tmu.
unsplash.com
Nebudeš opustená…
Ani osamelá. Ale slobodná. A to je, milá moja, obrovský rozdiel. Odísť od niekoho, s kým to nie je ono, je krásny pocit. Áno, čaká ťa samota, ktorú si však v hlave ešte viac zdémonizuješ. Ale len čo ju skutočne pocítiš na vlastnej koži, pochopíš, že vôbec nie je taká strašná. Zaľúbiš sa do nej. Pretože sa v nej skrýva tá sloboda, ktorá ti dovolí všetko.
Zrazu si začneš hovoriť, že dnes dobre vyzeráš. Zrazu ti nikto nič nevytýka. Zrazu si pánom svojho času, svojich myšlienok, svojich pocitov. Zrazu zaspávaš úplne pokojná. Žiadne búchanie dverami, žiadne strhávanie sa zo spánku, žiadne otázky ani strach. V tej samote nájdeš seba a fascinujúci pokoj v duši, do ktorého sa až po uši zamiluješ.
Noc ako každá iná… Ale pre mňa… Pre mňa je jedinečná. Našla som seba. A tak si dávam záväzok, že vždy, keď sa v kalendári objaví tento dátum, oslávim to. Nebudem mať narodeniny, ale znovuzrodenie. Nový začiatok jednej ženy, ktorá doteraz zažívala len bolestivé konce.
Autor: Ľ. B.
Coverphoto: Photo by Joshua Rawson-Harris on Unsplash
