Pozná to takmer každá jedna z nás. Sme „len“ ženy. Slovo len vyznieva tak zvláštne, ako keby sme boli nejaké menejcenné alebo bezvýznamné. Avšak opak je pravdou. Len v tomto zmysle znamená, že sme až tak veľmi dobré, že to občas hrá v náš neprospech. Je jedno, či máme pätnásť, tridsaťpäť, päťdesiat, stále ľúbime a veríme rovnako.
Máme to už akosi v sebe…
Dokážeme sa zaľúbiť tak veľmi, že prestávame vnímať realitu. Človek, ktorý si získa naše srdiečko, sa stáva pre nás všetkým. Je naším najlepším priateľom, milencom, partnerom… Tešíme sa z každého jedného okamihu, ktorý trávime práve s ním. Časom vie o nás takmer všetko. Naše zranenia z detstva, mená najlepších kamarátov, dokonca aj mená našich bývalých lások.
pinterest.com
Stáva sa našou bútľavou vŕbou. Čím dlhšie sme vo vzťahu, tým viac o nás vie. Vie, kedy máme výročie, kedy má naša najlepšia kamarátka narodeniny, dokonca aj to, kedy máme „svoje dni“. Je pre nás zo dňa na deň viac a viac výnimočný. Máme pocit, že ho každým dňom ľúbime čoraz viac.
Všetko sa zdá byť skvelé…
Veď prečo by aj nie? Máme priateľa, ktorého ľúbime, on ľúbi nás. Zdôverujeme sa jeden druhému so všetkými starosťami aj radosťami. Poznáme takmer celú minulosť o sebe. Poznáme dokonale svoje rodiny, kamarátov, koníčky, prácu. Rozumieme si už takmer bez slov. Vyzerá to takmer idylicky.
Plánujeme si spoločnú budúcnosť. Pri téme svadba a deti sa navzájom pousmejeme a povieme si, že to bude pekné… Lenže čas pomaly plynie, my si zvykneme na určitý stereotyp, a vtedy to príde. My síce neustále ľúbime rovnako silno, avšak nemusí to byť vždy aj obojstranné. Dostávame sa do roly čakateľky.
Čakateľky, ktorá dúfa, že ten posun vo vzťahu určite raz príde…
Začneme si namýšľať, že práve my sme tie, ktoré iba na mužov zbytočne tlačia. Lenže to tak vôbec nie je. Nemôžeme mať stále pocit, že sme iba nedočkavé. Ak nás muž má naozaj rád, nepotrebuje roky, aby zistil, či sme tou pravou.
Aj keď dobre vieme, že takmer na všetko potrebujú viac času, nemusíme ale čakať celú večnosť. Ak sme tou jeho vyvolenou, buďte si isté, že mu stačí pár rokov. Tým, samozrejme, myslím dva, maximálne štyri roky. Nie osem, desať, alebo dokonca viac.
pinterest.com
Nie vždy musíme byť práve nevesty v bielom a mať kopec detí…
Ale posunúť sa a žiť spolu ako pár – či už so svadbou, alebo bez – je, myslím si, normálne. Bývať spolu v jednej domácnosti, zobrať si spolu hypotéku, povedať si ÁNO alebo mať spolu detičky, to všetko je správne. Ak však nič z toho neprichádza, treba sa zamyslieť, či to má vôbec zmysel. Život je príliš krátky, aby sme ho celý premárnili iba čakaním.
Verte, že ak tento posun v našom živote ešte nenastal, tak sme iba stále nenašli toho pravého. A ten pravý čaká na každú jednu z nás. Netrápte sa, ak ešte neprišiel.
Možno musíme najskôr poznať pár „nepravých“, aby sme si v deň, keď príde ON, mohli povedať, že to „nekonečno“ nakoniec nebolo nekonečné…
Autor: Janka B.
Coverphoto: Photo by Tai’s Captures on Unsplash
