Nie každý, kto blúdi, je naozaj stratený… citát, ktorého význam som tak dlho hľadala a aj som ho našla. Pochopila som ho úplne presne. Blúdiť neznamená byť stratený, naozaj nie.
Blúdenie je podľa mňa najlepšia cesta, ako spoznať samu seba a ako spoznať život.
Či je to myslené doslovne alebo proste len tak, nechať sa unášať životom a často nemať ani šajnu kam nás to zavedie, ale pritom presne vedieť, kam máme namierené. Alebo sa len tak stratiť v uličkách neznámeho mesta a objaviť krásnu malú kaviareň a vôbec netušiť, kde sme. A pritom nebyť stratený.
pinterest.com
Milujem taký život a viem, že väčšina takýchto ľudí sú sami. Lebo im to vyhovuje, že sa nemusia spovedať. Lebo je to jednoduchšie, nemusieť niekomu vysvetľovať, prečo nikdy nie si spokojná tam, kde si.
Presne toto vyhovovalo veľmi dlho aj mne. Len ráno vstať a ísť kam len chcem, robiť, čo len chcem.
Preto chcem teraz požiadať teba, ktorý si sa rozhodol, že aj napriek tomuto všetkému budeš so mnou, aby si ma nechal blúdiť. Aby si ma nechal spoznať všetky tváre života. Aby si ma nechal skúšať jednu prácu za druhou, pretože jedine tak zistím, čo v živote chcem a čo naopak určite nechcem robiť.
Nechaj ma blúdiť po svete.
Keď chceš poď so mnou a keď nie, len ma pusti.
Aj keď budem na druhej strane sveta, v tom danom momente stratená v meste, ktorého meno som objavila náhodou na mape, aj tak budem presne vedieť, kde mám namierené. K tebe.
Nech budem hocikde a s hocikým, vždy budem vedieť, že na konci jediné, čo chcem, je vrátiť sa domov k tebe. A na tej ceste za tebou nezablúdim nikdy…
Vieš láska, myslím, že u niektorých ľudí je to tak trošku ako vrodená “vada”, že neobsedia doma. Že musia stále skúšať niečo nové a stále robiť 100 vecí naraz. Musia sa túlať po svete a hľadať… Keby si sa ma spýtal čo vlastne, tak neviem… Lebo doma mám v podstate všetko, čo potrebujem… Veď tak dlho som hľadala teba a teraz, keď ťa mám, tak sa môže zdať, že mi to nestačí. Nie je to však pravda… Ale prosím, pochop, že tam vonku, za bránami odletovej haly, je niečo, čo potrebujem k životu.
Je tam tá neskutočná sloboda, toľko nového a nepoznaného. Toľko vecí, ktoré musím ešte v živote vyskúšať a zažiť. Toľko ľudí, ktorých ešte musím stretnúť aby ma naučili o živote to, čo o ňom potrebujem vedieť a toľko uličiek, ktoré ešte musím objaviť.
pinterest.com
Tam vonku je toho tak strašne veľa, čo si pre nás ešte život pripravil a ja nechcem zmeškať ani jedinú sekundu a stratiť ani jediný kilometer.
Na druhej strane nechcem stratiť ani teba…
Často sú to dve osoby, ktoré sa vo mne bijú. Tá strana osobnosti, ktorá musí utekať do sveta. Ktorá miluje samotu a stratiť sa vo vlastných myšlienkach. Ktorá musí zmeniť prácu 2x za rok, lebo keď sa niečo stane stereotypným tak ide zošalieť. Lebo mám pocit, že keď sa z niečoho stane rutina, tak niečo robím zle. Vtedy cítim, že môj život stagnuje, že som sa zasekla na mieste… A ja nemôžem stáť na jednom mieste dlho.
Potom je tu tá strana, ktorá by najradšej nikdy nepustila tvoju ruku a nešla bez teba ani na krok. A aj keď sa tieto dve osobnosti často bijú a často si sama nie som istá ani tým, kam ísť, tak jediná vec, ktorou som si istá, si TY.
Preto ťa prosím nechaj ma blúdiť… Sľubujem, že sa vždy vrátim.
coverphoto: unsplash.com
