O čo krajší by náš život bol, ak by sme si z pamäti mohli vymazať spomienky, ktoré nás škrú aj po rokoch. Niekedy i desaťročia. Iba čo si na ne spomenieme, všetko sa to vráti… Strach, ktorý sme mali, keď sme to práve prežívali. Bolesť, ktorú sme z duše ani za svet nemohli vyhnať. Smútok, ktorý sa stal na dlhý čas naším verným a nechceným spoločníkom…
Sú to spomienky, ktoré nás tak veľmi zmenili. Vzali nám to, o čo sme sa dlhé roky mohli oprieť. Možno sme kvôli nim stratili sebavedomie, možno vieru v ozajstnú a čistú lásku bez hraníc či požiadaviek… A možno len ilúziu v dobro na tomto svete.
Jednoducho nás zmenili, sformovali, urobili z nás ľudí, akými sme teraz.
pinterest.com
Dôležité je prijať to. Prijať všetko, čo sa nám stalo, ak sa to dá, tak sa aj poučiť. Ale určite nie je dobré neustále na to myslieť a vracať sa k tomu. A už vôbec nie nasilu to vytesňovať zo svojej mysle, báť sa týchto spomienok ako čert kríža a schovávať sa pred nimi trasúc sa, že nás jedného dňa dobehnú.
Tak čo s nimi potom urobiť? Aký postoj k týmto pálivým spomienkam zachovať? Ja som sa naučila, že najúčinnejší recept na takéto boľačky je… nechať ich za sebou. Nechať ich v minulosti – presne tam, kde patria. Do pozadia toho, kde sa nachádzame dnes. Opustiť ich na mieste, kde sme tieto spomienky nazbierali a vykročiť s hlavou otočenou dopredu, ktorá sa k nim už viac nechce obzerať.
Viem, že to znie ako nejaká metafora. Ale ono to skutočne nie je nesplniteľné. Síce sa nám tá bolesť, ktorou sme si prešli, zvykne ozvať, no stále sme to my, čo jej môžeme povedať, že jej miesto už v našej prítomnosti nie je.
Veľakrát sa stretávam s tým, že si ľudia svoje rany jatria sami. Vracajú sa k tomu, čo bolo, myslia na to, čo sa stalo, a nie na veci, ktoré ich ešte len čakajú. A o tom, že nevnímajú prítomný okamih, pretože sa hlavou zasekli kdesi o pár rokov dozadu, vravieť ani nemusím…
Nechaj to za sebou a nehádž vinu na iných.
Vieš, ja napríklad verím, že všetko, čo zažijeme, má svoj význam. Niektorí ľudia si tým životom plávajú úplne bezstarostne a na iných sa to zasa pravidelne sype, pričom za to, s čím musia stále bojovať, oni nemôžu. Je to tak dané a iné to nebude, treba sa s tým len zmieriť.
Nechaj za sebou všetko to, čo ťa mrzí… Nehovor o tom, nevyťahuj staré krivdy na každej káve s kamoškou. Nerozprávaj sa s ňou o veciach, ktoré ste už tisíckrát prebrali, ale skúste nájsť nejakú pozitívnejšiu tému.
pinterest.com
Občas mám totiž pocit, že sa ľudia vo svojej bolesti vyžívajú a možno ani nechcú, aby ich raz opustila. Akoby si tým u druhých ľudí vynucovali pozornosť či ľútosť a kompenzovali si tak niečo, čo v živote márne hľadajú.
Nechať minulosť v minulosti je prvá vec, ktorú by sa mal naučiť každý, kto chce byť skutočne šťastný. Tak ako sa nemôžeme chváliť úspechmi, ktoré sme zožali pred desiatkami rokov, tak rovnako nemôžeme desaťročia spomínať na bolesť, ktorú sme zažili.
Sme to práve my, kto všetky tieto spomienky privoláva späť, pretože sa odmietame zmieriť s tým, čo sa nám stalo…
Ale kým to neurobíme, nikdy šťastní nebudeme.
Je to zákon ako každý iný a kým ho nebudeme rešpektovať a dodržiavať, vždy nás postihne akýsi trest v podobe ďalšieho nešťastia.
Iba človek, ktorý vie, že má svoj život pevne vo svojich rukách, sa môže cítiť spokojne.
A tí ostatní, ktorí sa držia starých nepekných spomienok, to buď raz konečne pochopia, alebo navždy budú blúdiť týmto svetom a sťažovať sa, aký je život nespravodlivý.
Nie je… Dá nám presne toľko skúšok, koľko potrebujeme. Ani o jednu viac či menej. Tak nechaj konečne za sebou všetko, čo sa stalo a čo ťa mrzí. Je to to najlepšie, čo môžeš urobiť.
Autor: Nela Čvargová
Coverphoto: Photo by Anthony Tran on Unsplash
