Nie som človek, ktorý by sa pozastavoval nad tým, čo vravia druhí. Bola som taká už odmalička – mala som všetkých na háku a autoritami boli pre mňa tí, ktorí niečo dokázali a zároveň vedeli rešpektovať ľudskú individualitu. Razila som si vlastnú cestu, ak sa mi niečo nepáčilo, povedala som to. Iní by ma označili za papuľnaté, drzé decko – to je ich pohľad… No ja som len v skutočnosti nevidela význam v tom, prečo mám dvadsať minút spamäti recitovať nejakú debilnú básničku na školskom kole Hviezdoslavovho Kubína…
Do dvoch minút po vystúpení som ju zabudla, recitovanie ma nikdy nebavilo a pri prednášaní infantilných veršov som sa cítila trápne.
pinterest.com
Tak teda načo?
Načo by som to mala robiť, keď mi príprava žerie čas a jediné, čo som mohla získať, bol pokrkvaný diplom, o ktorý som nikdy ani nestála? Nemala som problém učiť sa, mala som problém učiť sa hlúposti, ktoré nevyužijem. A akože sorry, ale čo mi do života dá znalosť básničky Ako Jožko Pletko poobliekal všetko?
Už vtedy som pochopila, že systém nemá rád tých, čo neposlúchajú, neplávajú s prúdom, hoci ani sami nevedia, prečo s tým davom idú, a že milovaní nikdy nebudú tí, čo si to vedia v hlave aj upratať. Že obľubuje iba decká, ktoré vynikajú, no len v takom smere, aký preferujú učitelia, a aj ten smer sa na všetkých predmetoch líšil.
A malá Mery si z toho síce nerobila ťažkú hlavu, no zostalo to v nej. Tá myšlienka, ten pocit, to niečo, proti čomu proste nezabojuje, lebo bojovať s celým svetom sa nedá.
Vtedy som ešte netušila, čo čaká veľkú Mery…
A tu sa dostávam k tomu, od čoho som sa odpichla v úvode. Skutočne si z veľa vecí nerobím mindráky, ale jedna vec ma vie dožrať, a to paradoxne vtedy, keď sa to ani netýka mňa. Stačí mi, že tento ľudský prostý popud niekde zazriem či započujem a ide ma roztrhnúť.
A tým je fakt, že my ženy nikdy nebudeme dosť dobré. Vždy sa nájde skupina ľudí, ktorej na nás niečo nevyhovuje, pretože jej zakrpatení členovia majú iný názor. Vždy tu budú jedinci, ktorí nás majú zarámcované inak, a tak nám predpovedajú úplne inú budúcnosť, lebo ako jediní na celom svete majú patent na život.
Na jednej strane sú domáce práce stále ženskou záležitosťou, no ak sa niektorá z nás podujme na úlohu ženy v domácnosti, chlap jej to dá vyžrať, pretože od neho len ťahá peniaze. Štíhle dievčatá by sa mali najesť a tie, čo majú o kilo viac, by si nemali obliekať legíny. Ak žena porodí, automaticky jej musel zmäknúť mozog, no ak deti nechce, raz to bude ľutovať, veď je to predsa jej poslanie…
Žena, čo sa vydala v dvadsiatke, o desať rokov uvidí, akú urobila chybu, no po tridsiatke sa z nej bez partnera stáva osamelá bytosť odsúdená na starobu v prítomnosti mačiek.
pinterest.com
A takto by som mohla pokračovať donekonečna…
Akoby sme všetci neboli iní, akoby sme my nemali vedieť, čo chceme a čo je pre nás najlepšie. Je mi z toho smiešne aj do plaču. Mám chuť to nechať tak, aj o tom hovoriť, pretože… Viete, koľko životov bolo na kratší či dlhší čas vychýlených zo svojej osi? A aké percento sa nikdy neodhodlá žiť podľa seba? Koľko nocí sa premýšľalo o tom, či je žena dobrou matkou, či nemá zaprieť samu seba, či sa náhodou nemá vzdať toho, čo ju napĺňa? Či niečo dokáže aj sama, alebo zostane niekde, kde ju nik neocení?
Svet sa totiž zmenil len naoko… Ženy síce „odišli z kuchýň“, naučili sa obhajovať svoj názor, dokázali si to, čo im dovtedy zabezpečovali muži, nadobudnúť samy. Avšak aj za tento progres namiesto uznania žnú kritiku a znevažovanie.
Náš prejavený názor je zmietnutý zo stola či označený za hystériu. Ak niečo dokážeme, určite to bolo cez posteľ. Drahé auto, na ktorom sa vozíme, proste nemôže byť naše, ktosi nám ho musel dať ako sponzorský dar. A týmto predsudkom muži nečelia, hoci osobne poznám mnohých, ktorí spĺňajú „všetky požiadavky.“
A potom sa o nás vraví, že my ženy nevieme, čo chceme…
Omyl, vážení… Možno sa nevieme rozhodnúť, či v noci máme chuť na čokoládu alebo čipsy, a tak v záchvate hormónov zožerieme oboje, no verte nám, že v podstatných veciach máme viac ako jasno. To, čo nás vie rozhodiť pri rozhodovaní o svojom živote, sú poznámky okolia, nezmyselné a protipólne požiadavky, ktoré sú na nás kladené. Z toho by sa jeden zbláznil.
Popravde, ideme sa zblázniť z toho, čo sa okolo nás odohráva, nie z toho, čo sa odohráva v nás. Možno občas v živote tápame, tak ako každá iná ľudská bytosť, ale drvivú väčšinu života vidíme všetko zreteľne.
Raz sme príliš nízke, potom dosť vysoké…
Ráno nám svedčí čierna, no večer nám je vytknuté, že sme sa obliekli príliš depresívne. V práci sme „len“ ženy, ktorých názor iba málokedy konkuruje mužom, a od istého veku sa na nás pozerá len ako na budúce matky, ktoré vďaka okoliu čaká ďalšia šialená etapa, pretože materstvo je kapitolou samo osebe.
Preto sme občas nevrlé, šialené a máme chuť zobrať Zemeguľu do rúk a otrepať ju mnohým o hlavu. Nešalieme zo seba, ale z tohto sveta, ktorý ani sám nevie, aké by sme mali byť, no musí nám dávať na známosť, že nikdy s nami nebude spokojný…
Coverphoto: Photo by Elijah O’Donnell on Unsplash
