Často si predstavujem, aké by to bolo, ak by som ťa nikdy nestretla. Čo by som cítila? Prázdnotu? Alebo slobodu, ktorú teraz moja duša nemá? Pretože práve po nej prahnem. Po pocite, že sa môžem slobodne nadýchnuť a nič ma neťahá späť. Späť k obdobiu, kedy sa to celé začalo, a späť k tebe. Teraz už neverím, že sa raz všetko na dobré obráti a my dvaja spolu budeme šťastní. Posledné dni sa presviedčam len o tom, že raz… Raz ma necháš ísť.

Nikdy som nerozumela pohnútkam niektorých ľudí. Takisto som neprišla na dôvod, prečo sa k blízkym osobám správajú tak, ako sa správajú. Asi mi je súdené práve toto… Zamilovať sa do človeka, ktorý chce… Ani sama neviem, čo presne vlastne chce. Chce lásku. Ale takú jednostrannú. Lásku, ktorá prúdi smerom k nemu a nikam inam. Lásku, ktorej nič nemusí vrátiť, a ona sa predsa neustále vracia späť.

Žiarliš. Chceš ma len pre seba. Keď odchádzam, ty ma nechceš pustiť. Ale keď som s tebou, nie sme spolu. Ty cítiš moju prítomnosť, ja tvoju nie. Si kdesi ďaleko, nasávaš všetko, čo ti dávam, ale ty sám nedávaš nič. 

pinterest.com

A ja už nevládzem…

Bála som sa. Vždy, keď som bola k sebe úprimná a začala som spochybňovať moje rozhodnutie. Rozhodnutie byť s tebou a vyčkať, kým to najhoršie prehrmí. Ale na čo mám vlastne čakať? Dlho mi trvalo, kým som to pochopila. To, že ja chcem niečo iné. Niečo viac. Niečo menej komplikované, niečo skutočné.

Vzdať sa ťa, teda pripustiť, že sa ťa raz vzdám, bolelo. Bolo to, akoby som sa pustila niečoho, čo ma držalo pri živote, čo tomu životu dávalo zmysel. Tak veľmi som to nechcela urobiť, ale musela som.

Niektorí ľudia nás postavia pred voľbu, z ktorej nikdy nevyjdeme bez zranení. Buď si vytrhneme kus srdca a zahodíme ho, alebo zaprieme sami seba. A tieto rozhodnutia bolia najviac, či už si zvolíme jedno alebo druhé. Trvá pekelne dlho, kým sa k nejakému kroku odhodláme. A ešte dlhšie neskôr zvažujeme, či sme urobili dobre. 

Niečo by sme si však mali uvedomiť…

Mala by na to prísť každá žena, ktorá si len nahovára, že je šťastná. Že RAZ bude šťastná. Tíši svoju bolesť tým, že ju prehliada a snaží sa prehovoriť samu seba, aby bola ešte viac silná. Silnejšia ako bola dovtedy.

Lenže tu nemôže ísť o silu, ktorá nám pomôže zostať. Takú silu, ktorej budeme každým dňom potrebovať čoraz viac, pretože nás len pripúta k niekomu, kto nás o všetku silu oberá. Jediné, čo musíme urobiť, je uvedomiť si, že silu na to, aby sme sa vymanili spod moci človeka, ktorého milujeme, v sebe máme. A máme jej viac než dosť. Je v nás, no len my ju potláčame a hľadáme zvyšky síl, ktoré nás v tom budú podporovať. 

pinterest.com

Necháš ma už ísť?

Chcela som ťa spýtať…  Ale teraz vidím, že je to hlúposť. Nemusím ti klásť túto otázku. Pretože ty nie si ten, kto má na ňu odpovedať. Odpoveď musím v sebe nájsť ja. Ja sama a nik iný.

A tak sa pýtam… Som pripravená ísť? Som pripravená uvedomiť si, že mi len ubližuješ? Som ochotná vykročiť na novú cestu, na ktorej ťa už nikdy nestretnem?

Nemusím sa pýtať. Odpoveď už poznám. Tak odchádzam. A nevrátim sa. Pretože som si uvedomila, v čom spočíva moja sila. Sila, ktorá bude po tomto rozhodnutí každým dňom rásť. Nie sa strácať v priestore medzi mnou a tebou.

Autor: Soňa B.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pád na dno

Coverphoto: Photo by Erik Mclean on Unsplash

Facebook komentáre