Už dávno neverím, že každá láska trvá večne. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba a hneď mi je jasné, že nič nie je pominuteľnejšie ako vzťah dvoch ľudí, ktorí k sebe niečo cítia. Zrazu to zmizne… Tá láska, ktorej sa nič nevyrovnalo. A z milujúcich osôb, ktoré si predtým nežne hľadeli do očí a videli v nich zmysel svojho života, sa stanú nepriatelia. Bohužiaľ, zväčša na život a na smrť…

Pekné slová, zdrobneniny a letmé dotyky nahradili ostré nadávky. Z hrdinu sa stal idiot a z dokonalej krásky zasa tá najväčšia chudera.  Všetko to pekné, na čom predtým boli takmer závislí, kamsi zmizlo, už to dávno nie je pravda. Láskavé pohľady sú zrazu preč, vystriedalo ich nenávistné zazeranie a vzduchom svištia výčitky, ktorých ostré hrany priam režú všetko, okolo čoho sa mihnú. Útulný domov sa mení na arénu s dvomi protivníkmi, ktorí na seba len ukazujú prstom so slovami: Ty za všetko môžeš…

Bola to vlastne láska?

Nemyslím si… Presne takto totiž končia vzťahy, v ktorých sa navzájom stretli dve osamelé duše zúfalo túžiace po tom, aby ich niekto miloval. Bolo im jedno, kto s nimi zdieľa jednu posteľ, komu venujú nejaké tie vraj úprimné slová. Hlavne, že niekto prišiel… Rýchlosťou blesku sa obaja presvedčili, že toto bude láska a o niekoľko mesiacov len nemo po nociach civeli na strop v duchu sa pýtajúc, čo to, dopekla, urobili… Kam sa tak hnali a prečo viac nepremýšľali nad tým, do čoho sa tak hrnú. Je to drsné, ja viem. Možno sa to vôbec nečíta ľahko, ale myslím si, že práve to potvrdzuje môj názor. Rýchla láska má zväčša aj rýchly koniec, ak náhodou spojila dvoch nevyrovnanych jedincov.

Ako inak si potom možno vysvetliť všetky tie nadávky?

Aj ja som prežila vzťahy, ktoré nemali šťastný koniec. Práve naopak. Boli slzy, boli chvíle, kedy som sa nazdávala, že sú predzvesťou môjho konca. Odchádzalo sa mi ťažko, triasli sa mi nohy, po lícach mi stekali slzy a v duši som mala búrku. Ničivé tornádo, ktoré so sebou strhlo všetko, čo mu prišlo do rany.

Ale nikdy som si nedovolila počastovať toho druhého ostrým slovom. Čosi ma vždy, aj v tej najvyhrotenejšej situácii zastavilo a prinútilo zamyslieť sa, spomenúť si na začiatok. Znamenal pre mňa všetko… Vedel, kedy som mala zlý deň, pričom ma nemusel vidieť, stačilo mu, že ma počul v telefóne. Dokázal ma rozosmiať. Problémy sa mi pri ňom zdali o niečo menšie…

Tak sa teda pýtam…

pinterest.com

Mám vlastne teraz dôvod kričať? Viem to všetko hodiť za hlavu a tváriť sa, že som nikdy nič krásne s touto osobou neprežila? Nie je to práve to, čo by sme mali v živote „zbierať?“ Pekné momenty, ktoré sú dôkazom toho, že v tomto svete ešte stále existuje láska?

Zakaždým som len ostala stáť a snažila sa v tvári toho druhého nájsť aspoň náznak tej osoby, ktorú som bezhlavo milovala. Vždy som ju tam našla…
Toho chlapca, ktorý mi predtým, ako si vedľa mňa ľahol, starostlivo odhrnul vlasy, aby som nezačala aukať. Toho muža, ktorý mi aj o druhej v noci šiel kúpiť čokoládu. Tú osobu, ktorá sa hnala cez pol republiky za mnou, keď som dostala defekt. A hoci som v tých chvíľach bola bezradná, zúfalá a nešťastná, nikdy som si nedovolila vykríknuť niečo škaredé. Človek, ktorý kedysi pre mňa robil to, čo nik iný, si tieto slová nezaslúži, nech sa teraz deje čokoľvek. A verte či nie, nikto nikdy nekričal ani po mne. Rozišli sme sa síce ubolení, ale v pokoji.

Naozaj sa to dá…

Uvedomujem si, že rozchod nie je ľahký. Je to mimoriadne náročné obdobie plné zmien a neistoty, dýchajúce zúfalstvom a stratou opory, rúcajú sa vzdušné zámky, prichádzame o to, čo sme považovali za stále a nemenné. Ale keď už také niečo nastane, snažme sa nájsť aspoň posledné zvyšky rozumu. Chce to veľa námahy, ja viem… Ale nie je to nemožné.

Zanechajme za sebou pekné spomienky, nemažme ich z pamäti.

Nenadávajme tomu druhému len preto, že sa teraz cítime sami, že máme pocit, že na nás doľahla ťažoba celého sveta. Kričať nás núti len naše ego, nie láska… Veď kedysi sme toho hlupáka či tú kravu milovali. A som si istá, že ja by som sa do hlupáka nikdy nezamilovala. Hlupák by mi neprikladal na čelo studené obklady a nebdel pri mne celú noc, hoci ráno musel vstávať do práce. Viem, že kedysi ma miloval rovnako ako ja jeho, a tých dôkazov skutočne nebolo málo.

Nechajme sebe aj tomu druhému nádej, že to pekné raz prežijeme znovu, len s niekým iným. Na rozlúčku si odovzdajme jedno úprimné ďakujem, nie nadávky a zlomené srdcia…

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre
OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Buď lepším človekom