Až príliš dlho mi bolo dobre. Asi až príliš dlho som sa cítila šťastne a konečne milovaná. Pár týždňov, ktoré som uverila tomu, že všetko naberá tie správne krásne obrátky. Že som sa na ceste mojím životom konečne posúvala ďalej.
A potom, len tak odrazu, som precitla…
Opäť!
Zrazu sa mi otvára srdce a ja cítim neistotu a strach, akoby mi niečo bránilo v tom fungovať ako predtým. Akoby som sa stala závislá od ľudí, od lásky, od nádeje, ktorú do mňa istý čas nalievali moji falošní priatelia. Opäť som si prešla očistou, pri ktorej začínam chápať, na kom skutočne záleží.
unsplash.com
Ten istý čas ako minulý rok, to isté obdobie, ten istý neistý krok. Líšia sa len ľudia v ňom…
Akoby som sa pohla ďalej, prešla kus cesty a opätovne sa ocitla na začiatku – opäť tam, kde predtým. Nerozumiem tomu – či som taká nepoučiteľná, či až príliš dôverčivá alebo len láskavá a dobrá. V momente, kedy sa naladím na ten správny vibe, príde obrat. Život mi jednu strelí a opäť ma niekto podrazí, či prídem na fakt, že človeku, pre ktorého by som bola schopná preplávať oceán, nestojím ani za jednu krátku správu.
Snažím sa byť sama sebou, pomáhať, otvárať svoje srdce ľuďom, ktorí si ho niečím zaslúžia, no takmer nikdy sa mi to spätne nevyplatí. Vždy si niekto z neho ulomí a ranu nechá na mne s vedomím, že si s ňou dáko poradím. A mňa to mrzí. Tak strašne ma to mrzí, že nedokážem popri tom sklamaní myslieť ani na to, čo mám.
Lebo v tom momente som si aj tým neistá…
Neviem, vlastne často sa cítim úplne stratená… V ľuďoch, vo svete, v sebe samej… Chodím na cudzie miesta, pracujem na iných veciach, predkladám si nové výzvy. A stále sa necítim šťastná, naplnená, stále cítim ranu na srdci, ktorá zatieňuje môj úprimný úsmev. Snažím sa žiť pre každučký moment, ďakujem životu za každý jeden jediný deň, ale tú bolesť aj napriek tomu nedokážem prekryť.
Bolesť, ktorú si spôsobujem len a len ja sama. Pretože vkladám vieru a nádeje do rúk tých nesprávnych. Tajne som dúfala, že aj druhá strana pohára bude naplnená. Nie však len ľudskosťou, ktorú som poskytovala ja. Skrátka som verila, že to, čo dávam, to aj onedlho prijmem. No koniec opäť ten istý, prišlo sklamanie.
V snahe pohnúť sa ďalej, posunúť môj život na vyššiu úroveň a nezatrpknúť na svet ako taký sa obúvam do nových výziev, pracujem na 300% každučký jeden jediný deň. Posúvam sa, silniem, hýbem sa a som na seba hrdá. Ale nie je všetko ružové. Tam hlboko v mojej duši – tam, kde nenazrie každý, sa zrkadlia práve tí démoni, s ktorými zvieram boje počas celého môjho bytia.
unsplash.com
Cítim sa vo svete sama…
Žijem s vedomím, že tu nie je nikto, u koho by som bola aspoň na piatom mieste. A to vlastne ani nežiadam veľa. Netúžim po drahocenných veciach, mohutných gestách ani po dokonalosti, ktorú všetci tak posväcujú, aj keď vlastne neexistuje. Túžim len spoznať jednu milujúcu dušu, ktorá vie opätovať to, čo dávam ja.
Stačí mi, keď stretnem človeka, ktorý bude ako ja. Nič krásne, dokonalé… Len obyčajný človek s veľkým srdcom a túžbou priniesť svetu trochu dobra. Áno, toto možno vyznie trošku povýšene, ale skutočne si nemyslím, že dávam ľuďom málo. Zdvihnem im aj o polnoci, keď viem, že im dokážem byť nápomocná.
Trápim sa pre ich zdravie hodiny, dni, týždne v nádeji na ich lepšie časy…
Tak veľmi veľa času pri myšlienkach na nich strávim, že by si jeden mohol myslieť, že zabúdam žiť svoj život. A pri tom všetkom čase, ktorý pre iných obetujem, som tu potom ja, ktorá okrem samotnej obety podstúpi aj stratu a ranu pod pás. Stretávam sa s každodennou nevďačnosťou a tým, čo iným prekáža. Liečim cudzie modriny – pritom, ako mi z druhej strany tá istá osoba pchá čepeľ pod kožu.
A bolí to. Bez slova sa vytrácam hľadať niečo, čím zakryjem krvácajúcu ranu. No vždy narazím len na samu seba, lebo nikto iný mi nedokáže pomôcť. Zatiaľ čo ja som tu pre všetkých, nik tu nie je pre mňa… A potom, miestami sa cítim ako Atlas. No nie ten zemský. Myslím na obra, ktorý za trest nosil celú ťarchu sveta na svojich pleciach, až sa jedného dňa premenil na kameň…
Aj keď ja nehľadám ľahšie cesty, nechcem ostať chladná ako okolitý svet. Práve naopak, myslím si, že spoločenstvo potrebuje viac dobra. Viac šialených predstáv a láskyplných činov. Možno som šialená, ale stále verím na dobro v ľuďoch. Tiež verím aj na to, že si do života skutočne pritiahnem to, čo mu sama poskytujem. A áno, stále držím v sebe svetlo nádeje, že raz stretnem človeka, ktorý mi to v jedinom úsmeve všetko vráti. Lebo už raz taká som, aspoň tým som si v živote istá…
Autor: Kathy
Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash
