Už nechcem byť svoj vlastný nepriateľ. Už nechcem kalkulovať, čo stíham, nestíham, chcem, nechcem, musím a nemusím. Už nechcem lamentovať nad tým, či bude zajtra konečne dobrý deň alebo zas iba nejaký ťažký, hlúpy a vyčerpávajúci. Vraj to, na čo silno myslíš, si pritiahneš do života. No ja momentálne už nechcem myslieť. Chcem len plynúť s časom.

Dookola sa dokážem zamotávať do vlastných myšlienok a predstáv.

S otvorenými očami snívam o tom, ako sa veci v mojom živote udejú, čo sa stane, ak stretnem niektoré osoby, a ako budem reagovať. Celé zle. Miesto toho, aby som si užívala každú chvíľu, ktorú mám k dispozícii, lamentujem nad vecami, ktoré sa stali a už ich nezmením, alebo o tých, o ktorých je malá pravdepodobnosť, že sa vôbec stanú. Minúty môjho života mi utekajú pomedzi prsty a ja sa začínam nenávidieť zato, že som niekedy oveľa väčší rojko ako realista.

pinterest.com

Už sa nechcem viac utápať v predstavách, ktoré ostanú nenaplnené. Už nechcem viac čakať na ľudí a nedočkať sa ničoho. Nechce sa mi rozdávať ultimáta a predýchávať, ak to niečo niekto nesplní. Jednoducho si želám iba plynúť. Plynúť s časom, vzduchom a hviezdami. Nevedieť, neriešiť, nechcieť. Na chvíľu sa stopnúť, ale tak ozajsky, reálne.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Je to tvoj život

Niekedy máme príliš veľa zodpovednosti. Inokedy príliš veľa povinností. Niekedy len nevieme povedať nie. Niekedy sa bojíme, že ak zastaneme a začneme vnímať reálnu chvíľu, tak prídeme na to, že sme vlastne nepotrební a možno aj nechcení. Tak makáme, snažíme sa, pracujeme, manažujeme, rozmýšľame, analyzujeme, plánujeme a potom zostávame sklamaní.

Neviem, či to je choroba dnešnej doby. Alebo to je choroba nás ľudí. Ale strácame sa. Sami sebe. Svetu. Našim najbližším. Lebo chceme, ideme aj cez mŕtvoly a každé ráno si hovoríme, že nás nič nezastaví. A to je dobre. Na jednej strane. Na strane druhej, sme trosky. Trosky našich vlastných myšlienok, snov, plánov, predsavzatí a chcenia.

Nechcem sa ponáhľať, nechcem dávať šancu ľudom a byť dookola sklamávaná. Nechcem sklamávať samú seba, keď sa nesplnia okolnosti, ktoré som si naplánovala vo svojej hlave. Chcem sa naučiť plynúť, aspoň čiastočne. Chcem sa naučiť, že to najdôležitejšie je dnes. A čo bude zajtra, to neviem, nemusím a nechcem to vedieť, lebo sa to stane až zajtra. A ja mám dovtedy čas. Pre seba. Pre svet. Pre čokoľvek, čo budem chcieť…

coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre