Už ako malá som bola tak trochu sebec. Na jednej strane malé srdečné dievčatko, večne sa usmievajúce a rozdávajúce radosť všade naokolo. Ale na strane druhej… Nerada som sa s niečím delila. To, čo bolo moje, bolo proste moje. Žiadne delenie sa s čokoládou alebo s hračkami… Nešlo mi o to, aby som v druhých deťoch vzbudila ľútosť. Bála som sa… Bála som sa, že mi tie hračky pokazia. Že sa s nimi nebudú hrať tak opatrne ako ja. Tak som radšej nič neriskovala…

Prečo potom premýšľam, či mi stačí takýto vzťah? Vzťah, v ktorom sa mám možno o niekoho deliť, hoci je to len moje tušenie? Prečo by som mala zaspávať s pocitom, či náhodou nerozbíjam lásku, ktorej ona verí a nemá žiadne potuchy, že ty skúšaš aj niečo iné? Prečo by som vlastne mala rozmýšľať, či nejaká „ona“ vôbec existuje? Prečo by som nemala túžiť po vzťahu, v ktorom ma tieto otázky a im podobné trápiť nebudú?

unsplash.com

Vždy som chcela byť prvá…

Preto odchádzam bez boja. Aby som raz nemusela trpko prijímať zistenie, že som sa nechcene stala tou druhou. To by mnou otriaslo, priznávam… Odchádzam bez dôkazov, s ktorými by som ťa mohla konfrontovať. Bez patetického výlevu, v ktorom by som ti hocičo vysvetlila. Bez bozku na rozlúčku, bez poslednej spoločnej noci. Nič z toho už nebude… Niektoré záležitosti nemožno ukončiť normálnym spôsobom, treba vykonať rázny chirurgický rez. Odchádzam, lebo to tak cítim a lebo som sa už dávno naučila, že staviť na svoju intuíciu je vynikajúci nápad.

Neodchádzam preto, že by som nevedela bojovať a radšej by som sa vzdávala. Odchádzam, pretože nemám rada hry, v ktorých sa stávam šialenou a ktoré ma pohltia natoľko, že urobím čokoľvek, aby som vyhrala. Poznám sa príliš dobre… Odchádzam, lebo viem, že bojovať dokážem. Veľmi. O lásku tobôž… No som si istá, že o teba bojovať nechcem. Nie za takýchto okolností, nie za týchto podmienok, nie s takýmto rizikom.

unsplash.com

Odchádzam, aj keď stále ležím v posteli… 

Tie najdôležitejšie odchody totiž nevysilia naše nohy, ale srdce… No vieš, čo? Predsa len vstanem. Prejdem sa do kuchyne, nalejem si pohár vína, zapálim si cigaretu a poviem si, že aj keď to bolí, je to dobre. Dobre pre mňa. Lebo som urobila rozhodnutie, ktoré nebudem ľutovať a ktoré ma nikdy nedonúti, aby som ti odovzdala všetko. Do ničoho sa nezamotám, nevedomky si v dobrej viere nepodrazím vlastné nohy. „Iba“ sa na istý čas ponorím do smútku. Ale prejde to… Koľko takých smútkov som už prežila… Ani v tomto nie si jediný.

Ako som už spomínala, som sebec. Vždy som ním bola. Sebec, ktorý sa s nikým o nič nedelí a ktorý sa až v dospelosti musel naučiť myslieť v prvom rade na seba. Po tvári mi tečú slzy a ja ich vítam s otvorenou náručou. Bolia, ale prijímam to. Ak by som sa dnes takto nerozhodla, neplakala by som teraz. Iba by som si ten plač odložila. Plakala by som omnoho neskôr. A tie slzy… Tie by už potom boleli omnoho viac.

Rozhodla som sa, že v láske už nebudem riskovať. Veď rezignovaním nemám čo stratiť. Tú lásku k tebe mám. Je tu. Vo mne, aj všade naokolo. Je celá moja. Tak prečo by som sa o ňu mala deliť práve s tebou? Som sebec. Sebec, ktorý si kedysi dal záväzok, že už žiadnemu mužovi nedovolí, aby ma zranil. Prepáč, ale… Pre teba svoje sľuby porušovať nebudem.

Coverphoto: Photo by Josué AS on Unsplash

Facebook komentáre