Rada by som sa ti predstavila. Som to dievča, ktoré ťa naučilo, čo znamená láska, pamätáš si ešte na ňu? Som to dievča, ktoré pri tebe stálo v dobrom aj v zlom, ktoré počúvalo všetko, čo si jej hovoril. Som to dievča, čo ťa milovalo najviac na svete. A aj keď máš teraz už svoju manželku, viem, že ťa nikdy nebude milovať ako ja. Viem, že sú to silné slová a každý milujeme najviac, ako vieme, a nemôžeme porovnávať lásku jednej osoby s druhou…

Ale tak ako to viem ja, viem, že to vieš i ty. Hoci sme sa nikdy nestretli, viem, že vieš, že len vďaka mne je taký, aký je. Len vďaka mne je s tebou, len vďaka mne vie, čo je to láska. Ešte stále má vytetovaný môj nápad na jeho krku? Či si to už dal odstrániť? Je tam stále ešte moje znamenie prepojené s tým jeho? Či si ho donútila vymazať ho, ako aj mňa? 

pinterest.com

Nehnevám sa, lebo neviem, ako by som sa zachovala ja v tvojej situácii… 

Ale ja nie som v tvojej situácii. Ja som vo svojej. Ja som tu sama, počúvam skladbu, ktorú som dnes počula prvýkrát v rádiu a myslím na tvojho manžela, teda môjho bývalého. Viem, že by tú skladbu zbožňoval a že by bol takisto prekvapený ako ja, že je to slovenská pieseň. 

Vraciam sa do minulosti len v momentoch, ako je tento. Keď chcem moje emócie s niekým zdieľať a nik tu nie je. A v minulosti tam niekto bol. A ku komu sa vracia najlepšie, ak nie k láske svojho života? Cítim sa tak nevyliečene, hlavne teraz, keď tak moc sa chcem k tebe vrátiť. 

Keď mi tak veľmi chýba tvoje objatie, tvoje bozky, tvoje modré oči, chýbajú mi naše dlhé jazdy v aute, chýbajú mi dokonca i hádky… To asi preto, že teraz tu nie je nik, kto by sa snažil vynaložiť úsilie sa sa mnou aspoň pohádať. 

Pamätám si, že ani ty si nebol iný, a ako sa mi podarilo ťa zmeniť? 

Pri niektorých ľuďoch sa nemusíš snažiť, pri niektorých ľuďoch to ide prirodzene. Všetko bolo krásne, len to nebolo správne načasované. Kedysi som si povedala, že verím, že v tom ďalšom živote si ma nájdeš a bude to super. Alebo si bol len mojou skúškou, bol si mojou ukážkou toho, čo láska dokáže. A ja si to potrebujem teraz pripomenúť, chcem na chvíľu pocítiť tvoju lásku a zas dokážem vykročiť silnejšia, lebo to robím. 

Uvedomujem si, že si to nie si TY, kto mi chýba, ale láska. Chýba mi to, ako ma bude niekto počúvať, ako ma bude niekto objímať, ako ma bude niekto milovať. Naposledy si ma miloval ty, takže je pochopiteľné, že si lásku pripisujem k tebe. 

Utieram si svoje slzy, lebo vlastne neplačem za tebou, ale za láskou ako takou. A tá si ma môže ešte nájsť, tá na mňa niekde môže čakať a aj čaká. No nie si to ty.

pinterest.com

Čaká ma niečo lepšie, krajšie a hlavne silnejšie…

Niečo, čo ustojí každú ranu, ktorú dostane, čo bude bojovať až do posledných síl a nikdy sa nevzdá. Presne taká na mňa čaká. Taká, ktorá sa so mnou bude tešiť každej jeden skladbe, ktorá so mnou všetko bude prežívať a hlavne sa tešiť len z toho, že som šťastná ja. Lebo to láska robí, nerobil si to len ty, urobí to ktokoľvek, kto ma bude mať aspoň trochu rád. 

Som nesmierne rada, že si mi túto noc prišiel na um práve ty. Som nesmierne rada, že si mi práve ty túto noc chýbal, lebo som si len vďaka tebe uvedomila, prečo som sa k tebe toľko vracala. Prečo som ťa tak veľmi chcela a zároveň som si predstavovala budúcnosť, kde ťa konfrontujem. V mojej budúcnosti ťa nemám pri sebe, ale ďaleko od seba, tak ako to má aj naďalej ostať. 

Práve pri našich spomienkach mi to došlo… 

Láska je to, čo mi ľudia hľadáme, čo nám chýba, čo chceme. Nie je to osoba. Lenže sa nám ľahšie pripíše láska k osobe, ako keby sme mali z lásky urobiť toho jedinca. My ľudia sa radšej chceme naviazať na človeka, na niečo hmotné, na niečo, čoho sa môžeme „dotknúť“, nie na neživé veci. 

Vďaka tomu hmotnému pocitu to znie reálne. Viem, o kom písať, viem, komu písať. Avšak láske nedokážem napísať a vypísať sa jej, ako moc mi chýba, ako veľmi ju chcem späť. Ale tak či tak ja tu dnes sedím a píšem jej. Píšem jej, ako moc mi chýba, ako veľmi už dlhšie na ňu čakám a ako ju hľadám.

pinterest.com

Ako ju hlavne hľadám v minulosti, lebo len odtiaľ ju zatiaľ poznám… 

Ako na ňu myslím a obávam sa, že už na mňa zabudla. Píšem jej dlhé vety, ktoré nemajú konca.  A zrazu zbadám, že mi píše. Tak netrpezlivo čakám, aká bude jej odpoveď. Neočakávam nič. A jedinú odpoveď, čo dostávam je, že presne o tom je láska – nič neočakávať. Jednoduchá odpoveď. Ešte píše…

„Viem, že ti momentálne chybám, ver mi, aj ty chýbaš mne. Lenže každý si musíme prejsť našimi prekážkami, aby sme mohli tú ďalšiu lásku prežívať ako tie ostatné doposiaľ. Každý musíme rásť a zdokonaľovať sa, pripravovať sa na tie ďalšie lásky, ktoré nás čakajú. Nehnevaj sa na mňa, ale tak ako ty hľadáš, mňa hľadám aj ja teba. Avšak v tomto veľkom dave ľudí je ťažšie ťa nájsť, predsa len si chcem dať tentokrát záležať, ako sa stretneme a ako sa do seba zamilujeme. Len sa naďalej usmievaj, lebo bežím čo najrýchlejšie to ide, predieram sa tým davom a bežím za tebou.“

Presne túto odpoveď som potrebovala… 

My ľudia sme často veľmi nedočkaví. A jediné, čo potrebujeme, je pár upokojujúcich slov. Takže nech sa deje čokoľvek, verte mi vaša láska za vami, beží čo jej nohy stačia, tak ako aj tá moja. 

A samozrejme, že sú dni, kedy pred láskou zatváram dvere, avšak nikdy ich nezamykám. Môžem stratiť nádej, nikdy nie však vieru. 

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nezlomil ma koniec

Coverphoto: Photo by Tandem X Visuals on Unsplash

Facebook komentáre