Nedorozumenia. Pocit osamelosti. Tušenie, že každý z nás chce ísť iným smerom. Noci s tebou, ktorým chýbala blízkosť. Žiadna komunikácia. Chýbajúce bezpečie. Viera v niečo lepšie, v zmenu, ktorá by nás spasila. Láska, ktorej chýba istota, že je opätovaná. Myšlienky, ktorá ma ničili, pretože mi vnukli pocit, že nerobím pre nás dosť. Čoraz častejší pocit, že pre teba nie som jedinou…

Vlastne sa to, čo som cítila, ani nedá zhrnúť do niekoľkých viet. Môžem použiť hoc aj tisíc prirovnaní a metafor, no stále nebudú postačujúce. Môžem popísať stovky hárkov papiera, no stále to bude málo a budem mať pocit, že som ani sčasti neopísala to, čo sa vo mne odohráva. 

unsplash.com

Tak dám radšej moje pocity bokom…

Rovnako ako šli do úzadia takmer po celý náš vzťah. Najprv som to necítila. Zdalo sa mi, že je všetko presne tak, ako má byť. No časom… Časom som začala tušiť, že sa niečo deje. S nami… A to sa odrážalo na mne, na mojom vnútri, na mojom spánku a celom mojom bytí.

Vedela som, že toto nie je ono. Že takto by zdravý a šťastný vzťah vyzerať nemal. Prestala som požadovať to povestné všetko a začala som očakávať len odrobinky, pri ktorých som sa presviedčala, že mi stačia. Nestačili… Taká bola pravda, ktorú som pred sebou zatajovala. Ubližovali mi – všetky tie mizivé prejavy lásky, ktoré robil, len aby sa nepovedalo. Len aby mi zalepil oči.

Po čase som sa cítila ako tá, ktorá si vlastne nič lepšie ani nezaslúži…

Pretože takí my ľudia sme. Zvykneme si na to, čo práve dostávame, a keď sa nám nedarí vydobyť si viac, začneme si namýšľať, že žiadne „viac“ pre nás ani neexistuje. Že všetka tá idylka je len výsadou iných ľudí, ktorí sú určite omnoho lepší, krajší, schopnejší a dokonalejší ako my, alebo vlastne nič také ani neexistuje. Že láska, ktorou netrpíme, nie je skutočná a je výmyslom filmových scenáristov.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Svet, v ktorom už nemôžeš veriť takmer nikomu

Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že toto nie sú správne myšlienky. A že to nie je ani ten správny vzťah. No aj tak som zostávala… Ktovie prečo? Bola som vtedy unavená príliš na to, aby som odišla? Alebo ešte príliš málo na to, aby sa vo mne toto rozhodnutie zrodilo? Potrebovala som záverečnú bodku za celým vzťahom, ktorú tam on dopísal svojím konaním a nezáujmom?

unsplash.com

Žene môžeš dať tisíc dôvodov, aby odišla…

Ale ona sa bude držať toho jediného, ktorý ju núti zostať. Môžeš klamať a ona spočiatku prijme aj tvoje neúprimné ospravedlnenia. Môžeš jej ukázať, že nikdy nebola tvojou slabosťou a ona sa za to bude viniť. Ale ak tým jediným dôvodom je jej strach z nového začiatku bez teba, začne sa pomaly pripravovať na odchod. 

Pokúsi sa zabudnúť, že raz milovala. Prijme bolesť ako svoju súčasť, ktorá k nej na istý čas má patriť. Zbaví sa všetkých pocitov a na istý čas nebude cítiť nič. Prestane všetko prijímať a ohradí sa vysokým múrom. Pôjde, nebude sa obzerať späť a bude vnímať len svoju samotu. Prestane sa báť toho, čo bude, pretože najväčší strach v nej vyvoláva to, čo cíti práve teraz. 

Vieš, ak sa raz staneš realitou, čo ju ničí, prijme aj budúcnosť, ktorá jej nič pekné nesľúbi. Vie, že všetko, čo nastane, bude lepšie než to, čo sa deje teraz. 

Coverphoto: Photo by Henry Ravenscroft on Unsplash

Facebook komentáre