Je smutné za sebou zanechávať nedokončené príbehy. Ale niekedy o tom nerozhodujeme my. Niekedy nás osud odveje iným smerom príliš rýchlo. A už nikdy sa nedozvieme, čo by sa stalo, keby… Treba uznať, že občas je lepšie jednoducho nevedieť, čo by sa stalo. Vieme, že príbehy sa nerozdeľujú iba na dobré a zlé. Na tie so šťastným alebo smutným koncom. Žiaľ, existujú aj tie nedokončené, ktorých koniec ostane nedopísaný, akoby sa z knihy vytratil zvyšok textu z posledných strán. Ďalší príbeh navyše v nekonečnom mori ľudských príbehov.
Spomínam si na dni, keď som ťa takmer ľúbila.
pinterest.com
Na tie, v ktorých sme boli pre seba takmer dôležití. Už to bol takmer romantický príbeh. Ale rozplynul sa lusknutím prstov. Zmenil sa na drobné čiastočky prachu, ktoré už nikto z nás nikdy nezlepí. Obaja sme urobili rovnako vážnu chybu – ja som prišla príliš neskoro a ty si odišiel príliš skoro.
Už sme sa opatrne dotýkali srdca toho druhého, ale vtom sme začali prudko cúvať. Bol si ako hviezda na nočnej oblohe. Vždy, keď som mala pocit, že sa ťa už-už dotknem, stratil si sa.
Prvé ahoj a niekoľko krátkych viet o bežných témach. A už vtedy som vedela, že písanie s týmto človekom budem mať rada. Páčilo sa mi to, ako sme si rozumeli. Akoby sme sa bavili už celú večnosť, stále sme sa mali o čom rozprávať. Dokázala som pri ňom otvoriť svoje srdce a nechať hovoriť dušu, dokázala som mu veriť ako nikomu a on ma vedel vypočuť, radil mi, stál pri mne.
A potom to bol on, kto potreboval podporu a ja som bola jediná, kto mu rozumel. Myslím, že takto vyzerá priateľstvo duší. A rozhovory prešli do stretávania sa. Myslím, že vtedy sme dostali šancu sa do seba zamilovať. A keď sa každým stretnutím blížili naše pery stále bližšie, vtom si on našiel priateľku a ja priateľa…
V tom čase som vôbec nerozumela, prečo sme sa vlastne stretli.
pinterest.com
Iba som vedela, že sme na seba mali zabudnúť. Ale neurobili sme to. Stali sme sa dvomi, ktorí premeškali šancu sa zaľúbiť, pretože prešli cez fázu priateľstva a nenasledovalo už nič. Prázdnota.
Nepokúšal sa zaplátať dieru v mojom srdci, keď sme sa znova stretli – po rokoch a obaja už zase slobodní. Dokázal liečiť bolesť obyčajným objatím. Predstavoval bezpečné miesto, kam som sa stiahla, keď bol svet príliš krutý.
Práve vtedy mal obdobie, keď sa hral na drsného chlapca, ktorý vôbec nie je zničený z rozchodu.
Bola som jedna z mála, kto videl v jeho očiach bolesť. Ani moje objatie však nebolo dosť pevné, aby som mu dokázala pomôcť. Napriek tomu som sa o to snažila. Práve v deň, keď sme sa po rokoch náhodou stretli, sme zistili, že sa dokážeme rozprávať stále rovnako, akoby sa tie dva roky vôbec nepodpísali na našom priateľstve. Vtedy sme mali šancu pokračovať, kde sme kedysi začali…
Spomínam si na náš prvý bozk. Bola to chvíľa, po ktorej sme tajne túžili celý ten čas. Akoby sa zastavil svet a všetko sa sústredilo len na opatrné dotyky našich pier.
Boli sme ako smädní, ktorí sa konečne mohli napiť po tom, čo prešli púšťou. Boli sme statoční bojovníci so životom, každý s vlastnými krvácajúcimi ranami, ktorí sa konečne znova našli medzi toľkými blúdiacimi dušami. Boli sme kúskom dobra vo svete plnom zla, zhadzovali sme pred sebou svoje temné masky, ktoré slúžili na obranu pred svetom.
Je vzácne nájsť človeka, pri ktorom sa nebojíme ukázať svoju zraniteľnosť.
pinterest.com
To, čo sa medzi nami malo stať už pred dvoma rokmi, sa dialo teraz. Spadli sme do toho bezo zvyšku. Boli sme opití svojou prítomnosťou, neschopní uvažovať, oslepení vášňou. A znova sme sa do seba zaľúbili. Teda… boli sme na najlepšej ceste k tomu.
Nie, nebola to len vášeň. Pochopila som to, keď sme stále menej vedeli, ako sa máme k sebe správať na verejnosti. A keď ma nazval výnimočnou príležitosťou. Spoznala som to z chvíľ ticha a rozbúšených sŕdc, z nočných telefonátov a objatí plných takmer lásky.
Aký je to pocit vedieť, že sme sa mohli zaľúbiť? Vedieť, že sme mohli byť šťastní? Vedieť, že sme mali šancu? Tak veľa ľudí predsa dnes hľadá lásku takými zúfalými spôsobmi! A my, ktorí sme ju mohli mať, sme sa jej otočili chrbtom.
Náhle, ako blesk z jasného neba, sa stalo presne to, čo predtým. Do nášho románika vstúpili dvaja ďalší ľudia. Mali sme sa radi. Viac ako radi. Ale na vzťah to nestačilo. Nikdy. Osud nás rozdelil tak rýchlo, že sme sa nestihli rozlúčiť… a už nás držali za ruky iní partneri, ktorých sme ľúbili viac.
O rok sme sa stretli náhodou znovu.
Vymenili sme si pohľad, akým sa na seba dívajú len ľudia, ktorí spolu niečo zažili, ktorí majú spoločné tajomstvo.
Vedľa teba stála tvoja priateľka a vedľa mňa môj priateľ. Napokon sme iba sklonili hlavy a prešli okolo seba, akoby sa naše pery neboli nikdy spojili. Akoby sme nikdy neboli takmer zaľúbení.
Obávam sa, že sme nedostali ani šancu rozlúčiť sa. Dopočula som sa, že budeš otcom. A ja som už príliš šťastná, aby som sa vracala do minulosti kvôli tebe.
Vraví sa, že ak v živote niečo nedokončíme, život nás k tomu vráti, aby sme to dokončili. Ale niekedy to nie je možné, pretože sme už príliš ďaleko. Ako ukončiť to, čo sa nikdy nemalo začať? Vieme vôbec, aký koniec toho príbehu by sme si vybrali?
A príbeh ostane nedokončený…
Možno je to niekedy to najlepšie.
Coverphoto: pexels.com
