Nedostala som od života nič z toho, o čom som snívala… A som si istá, že teraz budú mnohí z vás vedieť presne, o čom hovorím. Keď som totiž bola malá a mladšia, vysnívala som si veľa vecí. Vysnívala som si celý svoj život. A úprimne, nechcela som vlastne až tak veľa. No v realite je všetko úplne inak…
Neviem, o čom ste snívali vy, keď ste boli menší alebo mladší, ale ja som od života chcela (alebo čakala) dve veci. Jednou z nich bolo, že budem robiť to, čo ma baví (veď kto by robil niečo, čo ho nebaví, myslela som si…). No a druhou bolo nájsť si životnú lásku a mať s ňou rodinu…
Časom som však prišla na to, že získať čokoľvek z vyššie spomínaného nie je vôbec také jednoduché… Aj keď ako malej mi to pripadalo také samozrejmé.
unsplash.com
Nechcem sa tu rozpisovať o tom, čo všetko mi v živote nevyšlo, o tom sú tu mnohé iné moje články. Pointou tohto dnešného je, že mi v živote nešlo podľa plánu ale že vôbec nič. A nebolo to len o tom, že to nešlo podľa plánu. On sa mi ten môj život aj poriadne sral… Ale zas, komu z nás nie, všakže. Aj keď ten môj išiel občas do extrémov… Ako napríklad, keď v jeden deň zistíš, že ťa tvoja životná láska vlastne má dosť za hlupaňu a podvádza ťa, no a hneď za tým, že máš v hlave vyše centimetrový nádor, a podobne…
Nebudem klamať…
Bolo dokonca veľa chvíľ, kedy som si povedala, že som sa asi narodila len preto, aby si zo mňa Boh, alebo kto, mohol robiť dobrý deň. A viete, kedy som vedela, kedy som si bola už takmer na 100% istá, že som fakt nejaký druh smoliara? Keď som ten pocit nemala už len ja. Keď už aj ľudia okolo mňa zmenili ich: Ale neboj, každý z nás má občas zlé obdobie, raz si hore a raz dolu… na: Nechápem, prečo sa ti tak nedarí, sype sa to na teba z každej strany… Fakt som si myslela, že sa to už zlepší…
Neberte to, prosím, tak, že sa tu nejako špeciálne ľutujem. Určite sú na svete ľudia, ktorí to mali alebo majú miliónkrát horšie ako ja. Koniec koncov, som dnes stále tu a píšem tento článok, čo znamená, že som to všetko prežila a mám byť za čo vďačná, pretože stále ráno vstanem a dýcham… Avšak každého človeka dokáže jeho nie celkom vydarený osud bolieť, aj keď si je vedomý toho, že pokiaľ je živý, nemal by sa „rúhať…“
Ale späť k veci. Časom, ako to so mnou išlo čím ďalej, tým viac z kopca, mi raz jedna známa povedala veľmi silnú vec. (Teda, jej silu som pochopila až neskôr…)
Nepamätám si presné znenie, no asi ma chcela nejakým spôsobom utešiť a upokojiť, že všetko, čo sa mi deje, má nejaký význam. Bolo to niečo v tomto zmysle: Vieš, niektorí ľudia sa nenarodia preto, aby mali pekný a jednoduchý život. Nie je to ich poslanie. Niektorí ľudia sa narodia a dostanú obrovský dar. Dar dotýkať sa duší iných ľudí. Dar pomáhať. A to je zmyslom toho, prečo sú tu. Preto si zažívajú všetky tie zlé veci, aby rozumeli iným ľuďom, ktorí si ich prežívajú tiež… Nikto predsa nepomôže inému lepšie ako človek, ktorý si zažil to isté… No a zároveň dostanú do vienka obrovskú vnútornú silu, aby boli schopní všetky tie zlé veci uniesť a nezblázniť sa z toho…
Znie to pekne, nie? Tá myšlienka…
unsplash.com
Že som nejaký človek s dôležitým životným poslaním… Ale viete, čo mi napadlo hneď, ako mi to povedala? Čo som ja, do riti, nejaká poondiata Matka Tereza? Prečo práve ja mám byť tá, ktorej „poslaním“ je trpieť, aby som mohla pomáhať? Veď ja som sa nepýtala na svet ako nejaký samaritán. JA TO NECHCEM. Ja chcem byť proste len obyčajná žena, ktorá si tu prežije úplne obyčajný život. To chcem fakt tak strašne veľa?
No, asi áno… 🙂 Keby ste ma totiž poznali osobne, videli by ste, že naozaj nič v mojom živote nie je úplne „normálne“… A teda, čo sa dá, to sa poserie. Aj to, čo sa nedá… Opäť však opakujem! Neľutujem sa. Z hĺbky svojej duše verím, že každý si nesieme ten svoj kríž a pre každého z nás je rovnako náročný. Hovorím vám to len preto, aby sa mi lepšie vysvetľovalo to, čo vám chcem tu nižšie napísať…
Život málokedy ide podľa predstáv…
Taktiež nie je ľahký. A nie je ani fér… Toto bolo asi najťažšie, s čím som sa musela vyrovnať. Proste dobrým ľuďom sa občas dejú zlé veci a naopak…
A tiež celkom neplatí to, že všetko, čo sa nám stane, sa nám deje pre niečo. Občas sa to proste len deje a nemá to žiadny hlbší význam. To MY sme totiž tí, kto tomu má ten význam dať…
Pretože ak sa nám stane niečo zlé, sme to MY sami, kto má dve možnosti. Buď sa budeme hádzať o zem, a plakať nad sebou, aký máme zlý život a hnevať sa na celý svet, prečo práve my…. A budeme sa tým sami robiť nešťastnými… Alebo sa jednoducho naučíme život prijímať taký, aký je, a naučíme sa vo všetkom nájsť niečo, čo nám ten spomínaný zmysel dá.
Tak ako som sa ja prestala umárať tým, prečo som ešte stále v dvadsaťpäťke bola slobodná a bezdetná, keď som už chcela byť dávno vydatá a mať rodinu. Tak, ako som sa prestala umárať, že možno nebudem nikdy môcť byť mamou, lebo to proste nepôjde.. Tak ako som sa prestala umárať tým, že nie som ani najkrajšia, ani najtalentovanejšia na svete… Tak ako som sa prestala umárať tým, že nemám šťastie na úprimnú lásku. Tak ako som sa prestala umárať tým, že mám vkuse nejaký zdravotný problém a musím sa nonstop stresovať, či to tentokrát nebude konečná…
unsplash.com
A začala som namiesto toho v týchto veciach hľadať význam. Prestala som sa doslova zlostiť na život, že nie je podľa mojej šablóny a začala som ho brať taký, aký je. No a či mi veríte, alebo nie, všetko sa tým zmenilo. Pretože som si pripustila ešte jednu vec… Vďaka bolesti sa meníme. A menia sa aj naše priority. Takže som si uvedomila, že by ma možno veci, ktoré som chcela kedysi, ani naozaj neurobili šťastnou. Začala som teda život vnímať ako také „dobrodružstvo“ za zisteniami, čo NAOZAJ chcem, nie, čo si len nahováram, že chcem…
Prestala som tiež závidieť iným…
Pretože aj to som kedysi robila. Porovnávala som svoj život so životmi iných a bola som fakt naštvaná, PREČO ten MÔJ život nejde tak dobre, ako sa mi to zdalo u iných ľudí. A čítate dobre – zdalo… Párkrát sa mi totiž stalo, že som si o niekom mylne myslela, že si žije svoj sen, no keď som sa s tým človekom reálne rozprávala, zistila som, že aj on má svojich démonov a veci vôbec nemusia byť také, ako na prvý pohľad vyzerajú. A vďaka tomu som pochopila aj to, že každý tu máme svoju jedinečnú cestu, ktorá sa nedá porovnávať s cestou niekoho iného.
Jedného dňa som napríklad prehodnotila aj slová tej ženy, ktorá mi hovorila o tom poslaní pomáhať. A pozrela som sa na to inak. Uvedomila som si, čo by som ja sama dala za to, aby ma v tých najťažších životných chvíľach niekto naozaj chápal. Lebo mať okolo seba rodinu a priateľov je veľmi dôležité. No porovnať to s človekom, ktorý vie presne, čo sa vo vás odohráva, sa to nedá… A tak som sa rozhodla to predsa len skúsiť a začala som písať… Čo ma dnes neskutočne baví a napĺňa. A aj keď som si kedysi nevedela vôbec predstaviť, že by som niečo takéto robila, dnes viem, že som presne tam, kde mám vo svojom živote byť.
unsplash.com
Potom som sa tiež prestala hnevať, že neviem spievať a nikdy zo mňa nebude známa speváčka, ako som si predstavovala… A tiež archeologička a ani baletka, ani právnička, ani nič z toho, o čom som snívala ako malá, lebo sa ukázalo, že na to buď nemám talent, alebo sa doondialo niečo iné, čo ma z cesty za nejakým mojím snom odklonilo. No prestala som sa zlostiť, že to tak je a prijala som to, čo mi život ponúkol… Už spomínané písanie. (Pričom, aby ste boli v obraze, som písanie od základky neznášala, no nejakým ironickým spôsobom som v ňom bola vždy dobrá…). No a dnes to milujem, lebo som si v tom našla zmysel…
Nakoniec som sa prestala tiež zlostiť pre to, že môj osobný život je dosť na prd…
Proste som sa zmierila s tým, ako to je, no pozor – nikdy som neprestala dúfať! Síce som si už nič dopredu neplánovala, ani som si nič konkrétne „nevysnívavala“, pretože som tušila, že život mi to aj tak presne také nikdy neprinesie, no nezanevrela som. Brala som to tak, že keď to bude mať prísť, tak to príde. A ono to prišlo. Síce v úplne inom čase, ako som plánovala, v úplne inej osobe, ako som si predstavovala, no prišlo to. A je to úplne skvelé také, ako to je, aj keď to s mojou predstavou z detstva nemá skoro nič spoločné… Nemám 25, ako som chcela mať, mám oveľa viac. Možno nebudem mať veľkú rodinu, ako som chcela, no to vôbec neznamená, že aj rodina o dvoch ma neurobí šťastnou…
A odkaz, ktorý vyplýva z tohto môjho „výlevu“?
Život nebude pravdepodobne taký, aký ste si ho vysnívali, no to vôbec neznamená, že bude zlý. Dajte šancu veciam, ktoré vás postretnú. Ťažké a zlé obdobia sa naučte vnímať ako nejakú výhybku na koľajniciach, ktorá vás len odkloní z tej nesprávnej na tú správnu cestu. A nezlostite sa na život. Iný nedostanete. Nedá sa reklamovať – preto sa naučte vytĺcť z neho to najkrajšie a neodmietať cesty, na ktoré vás posiela, lebo, aj keď sa vám to práve tak nejaví, nájdete na nich presne to, čo potrebujete nájsť…
Ak sa vám tento článok páčil, rady by sme vám dali do pozornosti Nikolinu knihu Rozchod. Kúpiť si ju môžete priamo v našom eshope TU.
Photo by Quinten de Graaf on Unsplash
