Keď som bola mladšia, veľmi som túžila po šťastí. Najprv som nevedela, v čom a kde ho presne nájdem, a potom, keď som to zistila, nemala som ani len poňatie, ako ho dosiahnuť a pevne uchopiť do svojich rúk. Všetko, čo by som pre to musela urobiť, si vyžadovalo risk. A ja som sa bála, že ak sa o to aspoň pokúsim, stratím aj to, čo už mám.
Roky plynuli a šťastie si ma nemohlo nájsť. Skrývalo sa tam, kde som ja nebola ochotná ísť. Boli to nové šance, nové skúsenosti, ktorých som sa bála, občas sa mi dokonca roztriasli ruky, keď som si predstavila, že by som to predsa len skúsila. No potom som sa stiahla a povedala si, že to nemôžem urobiť.
pinterest.com
Strach bol vždy silnejší ako ja.
Bol väčší, mohutnejší a mal obrovskú prevahu nad mojím nepatrným odhodlaním vydať sa smerom, ktorý nepoznám. Často som sa dívala na to, ako mi nové šance unikajú pomedzi prsty. Nová práca, nové vzťahy, nové zážitky. Sledovala som ľudí, ako dosahujú to, po čom túžim aj ja, a sediac v kúte som ich potichu obdivovala, hnevajúc sa na seba.
Myslela som si, že to nedokážem, že na to nemám, že nie som dosť dobrá. Podceňovanie nás dokáže naštartovať, ak nás podceňuje niekto druhý. No ak to robíme my sami, má to fatálne dôsledky. Zatracujeme sami seba a vyslovujeme nekompromisný rozsudok, ktorý nás navždy odsúdi na život bez šťastných okamihov.
Mnohokrát sa o tie najšťastnejšie chvíle v našom živote oberáme my sami. Svojím strachom, svojimi čiernymi predstavami, ktoré sa nikdy nenaplnia. Nikdy nevieme, kde nájdeme to, po čom tak veľmi túžime, ak sa neodvážime bojovať s tým, čo nás desí…
Neviem, kedy som sa zmenila…
Možno to bolo vtedy, keď som prišla na to, že už nemám čo stratiť. Skutočne som vtedy nič nemala. Spadla som na úplné dno a jedinou možnosťou, ako sa z neho dostať, bolo zájsť za hranice svojho strachu. Vlastne ani neviem, či som vtedy nejaký strach pociťovala. Bolo to zvláštne obdobie, pochmúrne a tmavé, kedy som necítila takmer nič. Obklopovalo ma iba prázdno, z ktorého som sa súrne musela dostať von.
pinterest.com
Vďaka tomu som vykročila tam, kde som to nepoznala. Všetko bolo nové, cudzie a ja som v tom nepoznanom priestore nemala čas premýšľať nad tým, či sa bojím a či som dosť dobrá. Neporovnávala som sa s inými, pretože som bola zaneprázdnená tým, aby som sa čím skôr dostala z toho tmavého obdobia.
Prvé kroky boli ťažké, ale postupne som urobila ďalšie a ďalšie, až som neskôr prišla na to, že som prešla poriadny kusisko cesty a ocitla som sa tam, kde som vždy chcela byť. Bolo to rýchlejšie a ľahšie, ako som si myslela.
Preto by som vám chcela niečo povedať.
Nikdy nedovoľte strachu, aby za vás rozhodoval. Skutočne nikdy. Ak cítite strach, je to len znamenie, že ste na dobrej ceste.
Nikdy sa nepodceňujte ani neporovnávajte s druhými. Ako môžete vedieť, či to zvládnete, keď to nikdy nevyskúšate?
A taktiež… ak prídu zlé dni či zlé obdobie, ktoré nemá konca, buďte pokojní. Práve ono vás totiž posunie tam, kde ste vždy chceli byť, hoci to tak spočiatku nemusí vyzerať.
Autor: Táňa Koplíková
Coverphoto: Photo by bruce mars on Unsplash
