„Cítim sa sama.“
„Je dobré mať pri sebe niekoho, o koho sa môžem oprieť.“
„Ktosi mi chýba…“
Tieto vety počúvam stále dookola. Väčšinou od tých istých ľudí, ktorí len bezmocne skáču zo vzťahu do vzťahu, postujú na sociálne siete príspevky o zlomených srdciach a duši naplnenej pokojom – v závislosti od toho, v akej fáze sa práve nachádzajú, a rok za rokom hľadajú to, čo nikdy nenájdu.

Komplexy a nevyriešené zážitky z minulosti sa snažia liečiť „pravou láskou.“ Žiadajú od iných to, čo nikdy sami nemali, a pritom v skutočnosti vôbec netušia, čo vlastne tak nedočkavo a stoj čo stoj od partnera vymáhajú… Žiadajú, aby niekto zaplnil to prázdno v ich duši, dal im to, čo im iný predtým zobral. Chcú len brať, pociťovať a vedieť, že sú milovaní, no zabúdajú na to, že tam vonku nenájdu nič z toho, čo im chýba v duši.

A tak to skúšajú stále dookola, popália sa znova a znova, mnohokrát za sebou zanechávajú ešte viac zdevastovanejšie duše, ako majú oni sami. No neprestávajú a aj naďalej chcú byť milovaní, nech to stojí, čo to stojí. Nevedomky ubližujú preto, že majú pocit, že kedysi bolo ublížené im.

Kto sa cíti sám, navždy osamelý aj zostane

pinterest.com

A môže sa postaviť aj na hlavu, pomoci sa nikdy nedočká. Pocit samoty totiž neprichádza vtedy, keď človek nemá žiadnu spoločnosť. Pocit samoty je niečo, čo vzniká v našej duši, bez ohľadu na to, koľkými ľuďmi sme práve obklopení.

Ja som sa napríklad nikdy necítila osamelejšie ako vtedy, keď som sa musela stretávať s niekým, kto mi nerozumel, s kým som po dlhom čase nedokázala nájsť spoločnú reč a začínala som prichádzať na to, že sa blíži tá neželaná chvíľa, kedy sa budeme musieť rozlúčiť. To je podľa mňa skutočná samota – uvedomenie si, že ten druhý sa len nachádza v našej blízkosti, no v podstate s nami vôbec nie je.

Nežiadajme dookola to, čo my sami nie sme schopní poskytnúť

Práve tu sa nachádza ten povestný kameň úrazu. Áno, dočasne vieme v druhej osobe nájsť to, čo si nie sme schopní dať i sami. No je to len prchavý moment, nesmierne krehká záležitosť, ktorá sa čoskoro pominie. Nič netrvá večne. A už vôbec nie láska, ktorú sme nevedome využili na to, aby zahojila jazvy v našom vnútri.

Čoraz častejšie vo svojej blízkosti registrujem ľudí, ktorí zabúdajú na to, že do vzťahu treba niečo i dať. Vložiť čosi do srdca toho človeka, od ktorého niečo požadujeme. Avšak čo mu máme poskytnúť, keď sami máme málo? S čím sa máme podeliť, keď je úplne zjavné, že trpíme nedostatkom citov k sebe samému?

Nie je možné, aby sme neustále len hrabali na svoju kôpku a žiadali svoju polovičku, aby nám dával, dával a dával. Zvlášť nie vtedy, keď sa vzťahom len „opíjame“, všetko príjemné a pekné, čo nám ten druhý poskytuje, iba bez rozmyslu vezmeme a hádžeme tam, kde pociťujeme prázdno a roky neutíchajúcu bolesť.

pinterest.com

Po čase nastane moment, kedy osoba po našom boku začne pociťovať deficit…

Čohokoľvek. Lásky, porozumenia, vzájomného prepojenia… Raz to príde a v takomto vzťahu, v ktorom sa jeden len snaží vyliečiť si vlastné rany, to nastane oveľa skôr, ako by niekto z nich predpokladal. Ten, kto neustále len dáva, príde na to, že mu zrazu niečo chýba, a bude to chcieť späť. Logicky od toho, komu to dal. A keďže práve on s týmito citmi nakladal nerozvážne, len ich chamtivo hádzal do vlastného bezodného vnútra, žiadne „poskytnem ti to tiež“ nehrozí.

Práve preto nemôžeme hľadať v druhých to, čo nám chýba. Nenájdeme to tam vôbec alebo len dočasne. Nevstupujme do vzťahu len z dôvodu, že sa cítime osamelo. Vydržme chvíľu sami, nebuďme sebeckí – voči sebe, ani voči druhým. Skúsme pátrať po pravej príčine, prečo tak vytrvalo túžime mať niekoho pri sebe. A možno prídeme na to, že vôbec netúžime po láske ako takej. Iba slepo tápame, blúdime životom a dúfame, že nás niekto zachráni… pred nás samými.

Coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre