Rozchod. To hnusné slovo. Slovo, ktorého vyznám poznáme všetky. Rozchod zažila každá z nás. Aj to, že bolí ako sto čertov. Že bolí neopísateľne. O to viac, ak sme úprimne a naozaj ľúbili. Milovali. A je úplne jedno, či rozchod inicioval ON, pán Božský, alebo my. V tomto prípade nie je podstatné, kto a na akej strane barikády stojí. Pre obe strany rozchod znamená na dlhšiu či kratšiu dobu trápenie, stav „keď by sme radšej neexistovali“. Niekedy ide o dni, inokedy týždne, často ubehne aj nejaký ten rok.
Zmieriť sa s tým, že nás osoba, ktorú sme milovali, milovať prestala, že nás prestal milovať práve ON, alebo zmieriť sa s tým, že sa náš vzťah k milovanej osobe zmenil, že sa práve NA NEHO pomaly už ani nemôžeme pozrieť, že musíme od neho ujsť, že musíme ujsť od lásky, ktorá mala trvať večne, je v živote jedna z najťažších „vecí“, ktorou nás vie sám život počastovať.
unsplash.com
Spočiatku sa nám to zdá byť nemožné…
Najskôr máme pocit, že sme sa ocitli v inej dimenzii a raz sa vrátime späť do života, kde budeme nie ON a JA, ale MY. Lebo tak je to prirodzené. Tak to predsa má byť. Či nie?! Potom prijmeme fakt, že už žiadne my neexistuje a bojujeme. Bojujeme, lebo „my“ chceme obnoviť. Keď sa nám to nedarí ani po stých pokusoch o návrat, prichádza fáza hnevu. Táto fáza nám začne otvárať oči a my si pomaly, veľmi pomaly zvykáme na fakt, že je koniec. Slovo rozchod nadobúda reálne kontúry. Proces uzdravovania sa je skrátka dlhý, plný bolesti, plaču, prebdených nocí, trápenia…
Často trpíme tak veľmi, tak neznesiteľne, že nám napadne „rádoby“ skvelá myšlienka, ako uzdravovací proces urýchliť…
Vtieravá myšlienka: „Nájdem si nového partnera, cha, že mi to nenapadlo skôr,“ je nápadom, kedy sa nám zdá, že začíname kráčať do raja, aj keď v skutočnosti je to cesta vedúca niekam inam. Kdesi v kútiku duše aj vidíme červenú blikajúcu kontrolku, ale ignorujeme ju. Ignorujeme ju, lebo na chvíľu máme pocit, že je nám dobre. Rovnako dobre ako predtým, než sa nám zrútil svet. Tiež naše ego začína priasť blahom a skrytý čertík v nás sa derie na povrch a…
Niekedy do toho „vhupneme“, ani nevieme ako. Možno dáme šancu – zdanlivú šancu kolegovi, ktorému sa očividne páčime. Alebo dlhoročnému kamarátovi. Inokedy zase zahájime cielené hľadanie vzťahu, sexu na jednu či viac nocí, povyrazenie si… Nech si už vyberieme akýkoľvek variant, nie je to ono. Aj keď sa urputne presviedčame o opaku.
unsplash.com
Iste…
Stáva sa, že takáto „náplasť na boľačky“ sa časom môže pretransformovať do vzťahu. Takého naozajstného vzťahu so všetkým, čo k nemu patrí, no oveľa vyššia pravdepodobnosť je, že sa tieto naše zúfalé počiny skončia katastrofou.
Dievčatá, prosím, nehojme svoje zlomené srdce srdcom, ktoré zlomíme. Viem. Sú chvíle, keď je nám všetko jedno, keď sme „duševnými mrzáčkami“ a vôbec nás nemrzí, že sme niekoho využili. Keď nám možno ani len na um nepríde, že sme dotyčného využili na zahojenie našich hlbokých rán, na zahojenie nášho plačúceho srdca a v pekelných ohňoch zmietajúcej sa duše.
Moje milé, keď sa toto hrozné obdobie skončí a ono sa jedného pekného či škaredého dňa skončí, budeme vidieť všetko inak…
Uvedomíme si, že sme ublížili „nevinnej duši“, ktorá si takéto zaobchádzanie z našej strany nezaslúžila. Od nikoho si to nezaslúžila. Nie. Byť náplasťou či náhradou si nezaslúži byť nikto z nás. Ani ON. Ani TY. NIKDY.
unsplash.com
Zahojme sa, hľadajme samy seba, upracme si v našom vnútri, zlepme – športom, umením, plačom kamarátke na pleci, vínom, nadávaním, mlčaním, naše polámané srdce a potom, až potom, nech to trvá akokoľvek dlho, dajme šancu láske. Konajme aspoň trochu uvážene, aj keď je to nesmierne ťažké. My sme však silné ženy, zvládneme to.
Konajme s chladnou hlavou…
Pretože každý človek si zaslúži byť milovaný. Tak naozaj, úprimne… A ešte preto, že sa nedá ujsť. Nedá sa ujsť pred ničím. Pred nikým. Všetko nás raz dostihne. Nech sme kdekoľvek a nech sme s kýmkoľvek.
Prosím, nezabudnime na to. Nezabudnime na seba. Nezabudnime si vážiť samy seba. Nezabudnime milovať. Aj keď to často kurevsky bolí.
Coverphoto: pexels.com
