Raz mi niekto povedal, že keď príde láska, tak to spoznáš. Vraj je to pocit, ako keď lietaš bez krídel, ale dokážeš to, pretože tie krídla ti dáva niekto iný. Vtedy som tomu nechápala, veď láska je len pocit, emócia, nič, čo by malo nad ľudstvom kontrolu, hovorila som si. Ani som netušila, ako veľmi som sa mýlila. A potom si prišla ty. Z ničoho nič, odnikiaľ…
Naše životy sme si vzájomne zmenili, zrazu mi všetko dávalo zmysel, každá zlá vec sa znášala omnoho ľahšie, vzduch bol čistejší a farby také jasné. Nebolo toho veľa, čo sme si mohli dať, no dali sme si ten najväčší poklad – lásku.
Pocit pochopenia, porozumenia, záujmu a starostlivosti. Bola si dôvodom, prečo sa zobúdzať a nadýchnuť sa, no dnes mi ostal len tieň minulosti, démon, ktorý ma máta, nedovolí zaspať, a tvoja podoba, ktorá sa mi vnára do snov, pretože len tam s tebou môžem byť.
unsplash.com
Možno to tak malo byť…
Možno sme si mali niečo odovzdať a muselo sa to skončiť. Nie, neskončilo sa to, pretože láska vyhasla, pretože niekto niekoho podviedol, naša láska sa musela skončiť, aby ti už viac nebolo ublížené, aby si už viac netrpela vo vzťahu bez budúcnosti.
Ubehli dva až tri roky, ale dodnes hľadám spôsoby, ako na teba zabudnúť, ako ochrániť seba pred myšlienkou na teba a ďalším bodnutím do srdca toho, že ťa nemôžem mať a že naše životy sa rozplietli už navždy.
Už na teba nemám právo…
Nemám právo ťa kontaktovať, pliesť sa ti do života a nedajbože ublížiť znovu, ale povedz, čo mám robiť s tým pocitom, o ktorom som si myslela, že je to len „emócia“ a tým, že pri každej myšlienke na teba sa mi srdce rozbúši a chce sa k tebe rozbehnúť?
Mojím trestom od osudu sa stal ten najtvrdší – milovať ťa, ale nemôcť byť s tebou. A aj keby, ty žiješ iný život, si šťastná a zabudla si. Zbavila si sa toho trápenia, tej lásky. Snáď to raz čaká aj mňa, veď bez dažďa dúhu neuvidíš, vravia mi. Najviac na tom celom neznášam ten malý, mini plamienok nádeje, ktorá ma po celý čas sprevádza a nechce vyhasnúť, aj keď som už vyskúšala milión spôsobov, ako ho sfúknuť nadobro, ale neúspešne.
unsplash.com
Ktovie, možno to tak máš tiež…
Možno máš tie isté pocity a sama pred sebou hráš tú pózu, kde sa tváriš, že je to všetko preč a neodvážiš sa. Ale ja tu budem, budem čakať na to, čo mi osud nadelí, či sa naše cesty spoja alebo nie, pretože ty mi za to stojíš.
Nateraz ťa však musím nechať ísť, už po druhýkrát a dovoliť sebe aj tebe nájsť seba…
Autor: Lenka
Coverphoto: Photo by Elia Pellegrini on Unsplash
