Spomínam si na moment, kedy som to cítila po prvýkrát. Tú bezmocnosť, ten smútok, to „prebudenie sa.“ Bol to deň, kedy som zistila, že ľudia aj klamú. Že nie vždy sú úprimní, že občas im je jedno, čo za sebou zanechajú. Že hovoria jedno a myslia si druhé. Že úprimnosť je len cnosťou, nie samozrejmosťou…
Ničomu som nerozumela. Ľuďom som zrazu nerozumela a cítila som sa ako ten najosamelejší a najposlednejší človek na svete.

Vtedy keď sa mi otvorili oči, myslela som si, že je to po prvýkrát a naposledy. Ale aj tu som si dokázala, že sa i ja budem celý život v niečom mýliť. Ono sa to opakovalo. Druhý, tretí, štvrtýkrát…

pinterest.com

No pritom som na sebe začala pozorovať vlastnosť, ktorá mi všetko ešte viac strpčila…

A tým je moja prehnaná dôvera. Nepoučiteľnosť. Schopnosť veriť druhým aj napriek tomu, že mi sami ukážu, že sa im veriť nedá… Nazvime to, ako len chceme… Jednoducho mám vo zvyku spochybňovať skutočnosť, ktorá je jasná a zreteľná. Vyhýbam sa pravde, len aby som si nemusela priznať, že ani tadiaľto cesta nevedie.

Pretože viete… Môžeme si vravieť, aké sme silné. I to, že na tie najväčšie problémy koniec koncov vždy zostaneme samy. Môžeme si dokázať, že všetko vieme prekonať, ak sa nevzdáme a dôverujeme si. Môžeme sa presvedčiť o tom, že nič z toho nie je len fráza, ak nám všetci hovoria, že s drámami a pocitmi, ktoré nás zvnútra škrú, nám nik nepomôže…

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Už si dlho sama...

No i tak sa prichytíme pritom, ako sa bojíme púšťať sa ľudí…

Nech už je za tým zvyk, láska, emócie, momentálna vnútorná nevyrovnanosť, strach zo samoty, o ktorom sme si mysleli, že sa pominul, pretože sme si dokázali vysvetliť, že je irelevantný. Vždy príde obdobie, kedy nás strata kohokoľvek zasiahne a už len samotná predstava nás na smrť vydesí.

pinterest.com

Nech sme už akokoľvek silné, samostatné, hrdé, vedomé si svojich kvalít. Proste sme už raz také. Nerady končíme boj predčasne a vzdávame sa šťastia, o ktorom sme predpokladali, že ho máme na dosah. Chceme dôkazy, chceme niečo definitívne, nič otvorené, čo by sme si v sebe museli večne uzatvárať.

Nemám strach z toho, že ma niekto opäť sklame…

To, čoho sa bojím, je, že ak sa to stane, ja to budem opäť popierať. Bojím sa toho, že sa znovu ocitnem v bludnom kruhu výčitiek, neistoty a neutíchajúcich otázok, na ktoré sa budem báť úprimne odpovedať.

Nedesí ma láska samotná, ani faloš či chyby druhých. Desí ma reakcia môjho srdca, ktoré nerado odchádzalo od tých, čo miluje, a snažilo sa každú krivdu vždy ospravedlniť, aby nikoho a nič nemuselo stratiť. Poznám sa príliš dobre na to, aby som vedela, že občas sa bojím úplne spoznať druhých… 

Coverphoto: Photo by Kinga Cichewicz on Unsplash

Facebook komentáre