Otváram notebook, otváram chat okno s tvojím menom, píšem ti. Avšak je ťažké stlačiť enter a poslať to. Chvíľu len na to pozerám a rozmýšľam, čo urobím. Vymazávam slová, vety, čo som napísala.
Zatváram okno s tvojím menom. Nebudem zo seba robiť blázna. Ale počkať… Odkedy mňa zaujíma, čo si kto myslí? Moja intuícia mi hovorí, aby som ti napísala…
Niečo mi hovorí, aby som ti napísala tých pár slov, aby som čakala na odpoveď. A tak otváram to okno zase a píšem. Avšak zase stuhnem, keď mám stlačiť enter. Pozerám sa na to, no nemám už 10 rokov, aby som sa bála odpovede, aby som sa zapodievala tým, čo si budú druhí myslieť.
pinterest.com
Stláčam enter. Odoslané. Doručené…
Niet cesty späť. A neľutujem to. Nikdy by sme nemali ľutovať, keď niekomu prejavíme záujem. Je to to najkrajšie, čo môžeš človeku dať. Či známemu, priateľovi, kamarátovi. Každý túžime po záujme. Nikto nechce byť sám. Ale nie vždy dostávame záujem od toho, od koho chceme.
Sme vyberaví, hľadáme a nie vždy sa uspokojíme s tým, čo nám život dáva. Sme sebeckí a uprednostňujeme naše potreby aj za cenu ublíženia druhému. Vieme byť milí, len keď niečo chceme. Tento svet je plný toho falošného a človek už ani nevie, komu môže veriť.
Kto vás nesklame, neoklame, nevyužije…
Komu dať váš záujem a opätuje vám ho? Mnoho ľudí z vás čerpá, len keď niečo potrebuje, keď niečo chce, avšak keď má všetko, tak vy do toho slova „všetko“ nepatríte. A kam potom patríte? Patrím k tebe? Patríš ty ku mne?
Hľadáme cestu jeden k druhému. Avšak nie vždy je len rovná.
Takže sedím tu za tým notebookom a píšem ti. Hľadám k tebe cestu. Avšak ty o tú cestu nestojíš. Už máš svoju. Lepšiu, bez zbytočností. Tou zbytočnosťou som aj ja. Odpisuješ. Lebo musíš. Lebo by si mal. Lebo sa to patrí.
pinterest.com
A ja cítim tú príťaž, aj keď ju schovávaš, dávam na svoju intuíciu…
Viem, že na tvoju cestu nepatrím. Avšak čítala som, že o dobrého človeka sa musí bojovať. Som ním ja, či ty? Kto o koho musí bojovať? Nikto o nikoho. Lebo ak sme obaja dobrí ľudia a nestojíme jeden o druhého, tak tým pádom nie sme dobrí ani jeden.
Obaja sme boli dobrí, avšak nie pre seba. Lebo môžeš sa snažiť zo všetkých síl, ale nie vždy to ten druhý chce. Nie vždy patríš do jeho života a aj keď si sa tam na chvíľu pomotala, to ešte neznamená, že tam máš ostať.
Asi si tam mala len priniesť niečo, vďaka čomu sa posunie tam, kam má – k ľuďom, čo má mať. Ak tam budeš patriť aj ty, príde čas, kedy sa tie cesty spoja. Avšak nateraz… Každý kráčame svojím chodníčkom a umelo sa tváriť, že si patríme do života, je hlúpe.
Takisto ako slová – mal by som, patrí sa to…
Nie. Patrí sa byť len úprimný, férový. Ak máme byť v našich životoch len „tá“ a ty „ten“, tak to musíme prijať. Ak to má byť viac, bude potreba viac ako len pár slov, pár viet. Chápem.
Otváram notebook, otváram chat okno s tvojím menom, píšem ti. Neposielam to. Vyrozprávam sa ti. Posťažujem sa ti. Prosím o pomoc, prosím o pochopenie, o radu, o teba. Nestláčam enter. Lebo ty nie si ten, kto by to mal čítať, ty nie si ten, kto o to stojí, ty nie si ten, kto chce byť mojím kamarátom.
Nebudem už tvoja povinnosť, budem už len tvoja známa. Zatváram tvoje chatové okno. Tentokrát nepočúvnem svoju iniciatívu… Pre teba… Preto, aby si mohol byť konečne sebou, nie človekom, čo by mal robiť to, čo sa patrí.
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Mateus Campos Felipe on Unsplash
