Naozaj je to všetko, čo je ľahko dostupné, také odrádzajúce? Potrebujeme vo vzťahu akúsi neistotu len preto, aby sme uverili, že to je skutočné? Alebo len preto, že jednoducho nie sme zvyknuté, že je nám niekto k dispozícii 24/7? Doposiaľ sme sa totiž stretávali s mužmi, pre ktorých sme prioritou neboli. Nezažili sme situácie, kedy nám niekto hneď ráno o siedmej písal sms-ku na dobré ráno. Nedostávali sme neustále pochvaly, nebolo to samozrejmosťou. Nepočúvali sme od niekoho, ako sme mu celý deň chýbali. Ako sa opäť teší na ďalšie spoločné popoludnie.
Vždy sme predsa snívali o takýchto mužoch. Tak prečo, keď ich konečne môžeme mať, si ich nevážime a odstavujeme ich na vedľajšiu koľaj? Do takých by sme sa mali predsa zaľúbiť mihnutím oka, či nie? Je to pre nás príliš veľký krok do neznáma? Alebo sa naozaj bojíme, že je to všetko až veľmi pekné, aby to bolo pravda?
Možno si na takýchto „dokonalých“ mužov nedokážeme ani zvyknúť. Či už muži, alebo ženy, ani jeden z nás nechce niečo, čo sa mu ponúka samo na dlani. Väčšina nie. Ľahko získané veci stratia svoje čaro a hodnotu. Niektoré ženy dokonca považujú za neprirodzené, ak muž niečo pre ňu urobí. Nemajú to odkiaľ poznať. Videli to maximálne vo filmoch. Ale čo ak už aj realita prekračuje hranice filmu? Čo ak je muž až priveľmi milý, pozorný, sladký – priveľmi všetko? Je skutočne pravda, že všetkého veľa škodí?
Čím viac sa snažíš, tým viac to poserieš.
tumblr.com
Všetkému treba nechať voľný priebeh. Tak je to, samozrejme, aj so vzťahmi. Muži tiež nemajú radi podlízavé ženy. Takisto ani my, ženy, nemáme rady mužov, čo sú nám za zadkom každú sekundu. (Ha, ibaže by…) Cítime sa potom ako muchy v mede. Máme pocit, že sa udusíme tou prehnanou láskou. A je to vôbec láska? Nemajú títo muži len strach, že zostanú sami a boja sa odmietnutia?
Potom robia všetko preto, aby svojej polovičke splnili každú vec, čo jej na očiach uvidia. Podľa môjho názoru, nie je toto veľmi správny krok. Isteže, buďte romantici. Lenže, drahí muži, majte aj vy svoje hranice. Takéto správanie sa dá už považovať za otravné a strašidelné, nie romantické a milé. Niekto si povie, čo by za to ženy dali. Lenže tie ženy, ktoré sa nezaľúbili hneď, ako dotyčného zbadali, potrebujú istý čas. Nechcú nátlak a pocit, že sa ocitli v klietke.
A ak ani ten čas nestačí, nie je od mužov potrebné sa viac a viac snažiť. Netreba viac písať romantické texty, viac sa chcieť stretávať, viac sa zaujímať, viac ju dusiť. Určite existuje akási doba na lásku či zaľúbenie. Veľa z vás si teraz povie: “Časový limit na city?” – Ale áno, veru áno. Ak to neprichádza (sakra) dlhú dobu, je mi ľúto – nepríde to. Ľudia nechcú veci nasilu. Ak to aj skúsia, trpia ešte viac, pretože sa cítia bezmocní.
Preto, prosím, prestaňme siliť emócie. Prestaňme sa hrať na niečo, čo nikdy nebudeme. Nesnažme sa veci meniť preto, lebo si myslíme, že bude dobre.
Prestaňme predstierať. Prestaňme predstierať, že sme šťastné vo vzťahu, v ktorom šťastné ani zďaleka nie sme. Prestaňme predstierať, že sme zaľúbené, keď vieme, že naše city k dotyčnému nie sú také veľké. Prestaňme sa hrnúť do niečoho len preto, aby sme neboli samy.
My predsa musíme byť aj samy. A keď sme samy, predstierať nič nemusíme.
