Tento príbeh by sa dal rozprávať ako telenovela na x častí… Je to o jednej láske, ktorá zastihla dvoch ľudí nepripravených. Ani netušili, čo ich čaká, keď jej jedného októbrového dňa otvorili dvere. Netušili, čo spúšťajú vo svojich srdciach, nemali potuchy o tom, že sa ich cesty tak zamotajú. Dovolili to, nechali citom voľný priebeh, no a v istom momente si to uvedomili…
Najprv jeden a potom aj ten druhý. Dlho to nechceli pripustiť ani sami pred sebou, no postupne pochopili, že sa presťahovali. Aspoň čiastočne. Jeden do srdca toho druhého.
pinterest.com
Už si to pochopil? Áno, píšem o nás dvoch!
Začalo sa to tým, že sme si prejavili náklonnosť a sympatie, že si jeden druhému nie sme ľahostajní. Ťahalo nás to k sebe, cítili sme to pod kožou ako pnutie. Niečo, čomu sa jednoducho musíš podvoliť. Prišlo prvé stretnutie, kde sme ťažko hľadali slová, ktorými by sme to opatrne vyjadrili, popísali, čo sa deje.
Ale skúste vysvetliť slovami tú búrku, čo sa vám rozbesní niekde hlboko vo vnútri v útrobách vášho tela, keď cítite živelný magnetizmus s danou osobou. Žiadne slová na svete to tak dokonale neopíšu. Zmohla som sa len na chabé popisy svojich pocitov, svojho zmäteného stavu.
No najviac som to asi špecifikovala vetou: Tvoj hlas mi priamo úmerne znižuje bod varu mojej krvi. Bolo to tak. Tvoj hlas so mnou robí zvláštne veci. Ako keď počuješ nádhernú hudbu, ktorá proste lahodí tvojim ušiam, ktorá ťa okúzli a máš pocit, že si v dákom prenádhernom sne.
Nemohla som odísť bez bozku…
To mi bolo jasné, ale nebola na to vhodná situácia, keď sme sedeli každý na inom kresle, musela som sa postaviť a niečo urobiť, aby to bolo reálne, a tak som si pýtala pohár vody. Keď si ho doniesol a stál si uprostred izby, prišlo to. Vykročila som oproti tebe a naše pery sa stretli, to iskrenie, tá elektrina, čo mi prebehla telom, by istotne vybila poistky! Objal si ma a v tú sekundu zastal čas.
Neviem, či sa dá inak popísať stav, v ktorom sa nachádza človek po takomto zážitku, ja by som to definovala tak, že som si tancovala po oblakoch. Dopriali sme si ďalšiu príležitosť na stretnutie, prišiel si po mňa na motorke, a keď som si sadla za teba a chytila sa ťa okolo pásu, zatajil sa mi dych. Vnímala som každý pohyb tvojich svalov pod tričkom, mala som chvíľami dojem, že blúznim.
Ale keď sme zastavili a stála som zrazu oproti tebe v prítmí lesa… Aj teraz sa mi rozbúcha srdce, keď na to myslím, tak si vieš predstaviť, čo som prežívala v tom momente. Snažili sme sa hovoriť rozumne a ujasniť si situáciu, v ktorej sa nachádzame. Malo tam padnúť akési rozhodnutie, čo ďalej..
pinterest.com
Lákalo nás to urobiť ďalší krok…
Nedalo sa tomu odolať. Na ten pohľad, ktorý si mi tam venoval, nezabudnem do smrti. Vyjadroval zúfalý boj, ktorý si prežíval vo vnútri. Držať si odstup, alebo ma zdrapiť a pobozkať? Ako šelma pripravujúca sa na skok, na útok, po ktorom obeť nemá žiadnu šancu!
Necítila som sa však ako obeť, skôr ako niekto, komu ponúkajú ten najlepší dezert sveta. Len som nevedela, za akú cenu. Len som to tušila. Ten bozk na záver to však spečatil. Vedeli sme, že sa chceme opäť stretnúť, že bez toho jednoducho nemôžeme existovať. Slová, vety, ktoré sme si písali, boli čoraz odvážnejšie a otvorenejšie, až sme si dohodli stretnutie, kde sme vedeli, že budeme sami.
Prvýkrát sme prežili svoju telesnú blízkosť ozaj intenzívne. Keď si vyslovil moje meno cez zaťaté zuby, niečo zvláštne sa so mnou udialo. Cítila som. že to chcem počuť zas, kombinácia tvojho hlasu, tej žiadostivosti v ňom a moje meno, to bolo niečo magické.
Rozbehli sme kolotoč stretnutí, ktoré postupne naberali na intenzite…
Zakaždým sme sa spoznávali o kúsoček lepšie, pričom sme cítili obaja, že si sedíme vo všetkom prakticky od začiatku, akoby sme boli ozaj dva dieliky puzzle, ktoré jednoducho perfektne zapadajú. Príležitostne sme si dopriali niečo extra, ako to dovoľovali okolnosti, no vždy sme chceli toho druhého potešiť a myšlienky sa nám totálne nakazili prítomnosťou toho druhého.
Stali sme sa závislými, tá droga, ktorá nás mala v totálnej moci, by sa mala podrobiť detailnému skúmaniu, lebo napáda nielen srdce, ale i nervový systém, nasťahuje sa človeku do myšlienok a koluje mu v žilách. Veľmi nebezpečné! Ale zároveň niečo tak famózne a neopakovateľné.
Asi to volajú LÁSKA!
Neviem, prečo sme sa tomu toľko bránili, no vlastne viem. Nemali by sme to dovoliť, nič z toho sa nemalo stať. Za normálnych okolností, keby sme boli obaja bez záväzkov. Bolo by to prirodzené, nič z toho by sme nemuseli riešiť.
Ale takto, keďže máš v živote aj niekoho, kto tu bol predo mnou, je to komplikované. Áno, mnohí nás za to odsúdia, že sme nemali na nič viac ako kamarátstvo čo i len pomyslieť. No veď práve to je to, my sme na to ani nepomysleli. Len to zrazu bolo tu, bolo to medzi nami nevypovedané, ale tak citeľné, viselo to vo vzduchu ako večerný dážď, o ktorom už vopred cítiš, že príde…
pinterest.com
Bol to ten najtenší ľad, na ktorom som kedy stála…
A my sme na ňom začali tancovať. Najprv veľmi opatrne, aby sme neporušili ani tú najjemnejšiu ľadovú vrstvu, potom sme sa odvážili a skúsili sme pár otočiek, ktoré sa zdali tak nádherné ako v rozprávke, tak dokonalé, že sa nám z toho chvíľami zatočila hlava.
Nuž, hlavy aj srdcia sme si zamotali poriadne. Niečo zakázané, no pritom tak lákavé. Ťahalo nás to k sebe napriek všetkým prekážkam a rizikám, aké sa vyskytli. Niekedy trošku riskantné stretnutia, inokedy starostlivo naplánované a absolútne dokonalé víkendy, zistili sme, že čas strávený spolu, nám dáva nekonečný pocit slobody, dobíja nás energiou. Vtedy neexistuje žiadny svet okolo, žiadne prekážky, komplikácie, iba my dvaja.
Rozprávka alebo skôr telenovala s komplikovanou romantikou? Brala by som skôr to prvé, lebo tam nehrozí iné ako happy end. No v telenovele to musí aj iskriť a v istom dieli príde búrka, niečo nepredvídaľné. A to nechceme ani ja, ani ty!
Pochopili sme svoju situáciu, v podstate bezvýchodiskovú, s výčitkami svedomia sme to už chceli párkrát ukončiť. Nechceme nikomu ublížiť, je to ale tak ťažké, nechať to krásne len tak za sebou a odísť. Vzdať sa dobrovoľne tak vzácneho citu, akým je láska. Lebo keď v srdci naplno rozkvitne, cítite to a viete, že to cíti aj on.
Presne s takou silou, akou to vnímate vy…
Nič krajšie podľa mňa neexistuje! Preto je to tak neuveriteľne náročné, dovoliť si milovať, no zároveň si tú blízkosť zakazovať, odriekať si to, čo by sme chceli, a zdá sa to byť na dosah ruky. Ale nie je. Je to neprípustné, vieme to obaja.
Bojujeme sami so sebou a zakaždým ten boj prehrávame. Tým, že sa opäť stretneme, že si opäť napíšeme, naše myšlienky nás zrádzajú, snažíme sa nedovoliť si dúfať, ale napriek tomu nádej nevieme pochovať.
Sťažujeme sa, že je to nespravodlivé, ale verím, dúfam, že sme sa stretli tu a teraz z akéhosi dôvodu. Nie pred rokmi, pretože sme obaja museli v našich životoch prejsť určitú cestu, aby sme boli na seba pripravení. Pretože za iných okolností by sme sa možno nestretli, takže to beriem tak, že aj keď sme v zložitej situácii, tie chvíle, ktoré sme si ukradli, nám nik nevezme. Už budú navždy naše a nech sa stane čokoľvek, viem, že si človek, ktorý patrí do môjho života! Akýmkoľvek spôsobom. A za to budem vždy bojovať. Milujem ťa!
Autor: Šarlota
Coverphoto: Photo by Jonathan Borba on Unsplash
