Robíme to všetci a viem, že aj ty. Zatvárame oči pred tým, čo vo svojom živote nechceme. Želáme si úplný opak, a tak sa tvárime, že problémy neexistujú, pretože je to ľahšie, ako priznať si, že je potrebné niečo zmeniť. Ale je to v poriadku? Je v poriadku tváriť sa, že sme v poriadku, aj keď nie sme?
Nie všetko ide v našich životoch podľa plánu. Ľudia nás občas zrania, niektorí odchádzajú, aj keď chceme, aby zostali, tí najbližší sa nám otočia chrbtom… Zostávame po boku osoby, s ktorou nie sme šťastní. Cítime sa podvedení, osamelí, máme chuť bežať za tými, ktorí nám vrazili nôž do chrbta a doslova ich poprosiť, či by sme im nemohli dať ešte jednu šancu. Znie to zvláštne, že? Ale aj tam sa nachádza pravda…
pinterest.com
Zradíme sami seba len preto, lebo si nechceme priznať, že pravda je iná. Že nás ten človek nemiluje, to len my chceme, aby to tak bolo..
Skrývame sa pred tým, čo nás straší.
Zatajovať pred sebou pravdu je oveľa jednoduchšie. Dúfať, že sa to zlepší a raz sa stane zázrak, bolí menej, ako si natvrdo priznať, že musíme začať odznova. Je úplne jedno, čoho sa to týka – vzťahov partnerských či kamarátskych, vlastných zlyhaní alebo neschopnosti posunúť sa niekam vpred. Inými slovami, ak raz pravdu vidieť nechceme, nikdy ju neuvídime.
Budeme ju však tušiť. Sem-tam dá o sebe vedieť a výsledkom bude akurát naša zlá nálada a úpadok do depresie. Nie, nestojí nám to za to. Raz to príde v plnej sile, to vytriezvenie, z ktorého už nebude úniku. Ostane v našej duši a nebudeme sa môcť schovať do bezpečia vlastných výhovoriek…
Neklam samu seba. Ak je to zlé, povedz si to nahlas a nájdi silu vzoprieť sa tomu.
Je to výzva, ja viem. Mnohokrát sa v živote stretneme s niečím, čo nechceme. Čoho sa bojíme, čo by sme navždy nadobro vymazali z pamäti a naďalej si žili svoj šťastný život tak ako predtým. Ale sama vieš, že to nie je možné. Niekedy proste musíme čeliť aj nepríjemným veciam. Problémy neodídu samy a len preto, že pred nimi zavrieme oči. Budú tu stále, nikam nezmiznú.
Aj ja som to kedysi robila. Doslova ako malé dieťa som si zakryla tvár dlaňami a nazerala na svet iba pomedzi prsty, aby som uvidela len to, čo som vidieť chcela. Ale… dnes to už nerobím. Nemá to zmysel a žiada si to svoju daň. Každé čakanie, ktoré len odďaľuje hocijaký pokrok, si žiada daň.
pinterest.com
Naučila som sa, že:
- si nikdy nevynútim lásku od niekoho, kto ma nemiluje.
- sa nemôžem báť toho, že niekoho stratím. Ak začínam mať ten pocit, že sa mi niekto vzďaľuje, viem, že som o neho práve prišla.
- len čo ide do tuhého, každý začne kopať za svoj tím, za seba samého.
- pomoc mnohokrát príde od osoby, od ktorej by som to nikdy nečakala. A že tí, ktorých o ňu prosím, sa mi môžu otočiť chrbtom a častokrát to aj urobia.
- aj zlé dni sú na niečo dobré. Mám vďaka nim možnosť rozpoznať ľudí, ktorí so mnou chcú byť, nech sa deje čokoľvek, od ľudí, ktorí sú so mnou len preto, lebo práve nemajú nič iného na práci.
Už som dosť veľká na to, aby som sa skrývala pred pravdou.
Ako malá som sa bála tmy, a preto som vždy až po uši zaliezla pod paplón. Bála som sa nepoznaného, nevedela som, čo ma v tej tme čaká. A ako dospelá som to svojím spôsobom robila tiež. Pred nepoznaným a nechceným som si len zakryla zrak a predstavovala som si len to, čo dobre poznám a čo tak veľmi chcem.
Ale toto nikam nevedie. Respektíve vedie, ale do ešte väčšieho problému. A tie, musíš priznať i ty, nikto nechce…
Autor: Mirka S. B.
Coverphoto: unsplash.com
