Púšťam ťa preč a potichu dumám, prečo to dokážem až teraz. Prečo to predtým nešlo a zrazu je to také ľahké, priam až návykové… Veď som tým, že som ti dávala ďalšie a ďalšie šance, ubližovala iba sebe. Za oknom padá tichý dážď, v miestnosti je počuť môj pokojný dych a ja cítim takú ľahkosť na duši, až ma to prekvapuje. Zvláštne, nie? Že práve okamih, ktorého som sa tak dlho bála, je zrazu tak opojný. Akoby zo mňa niečo spadlo, akoby sa stalo čosi, čo zo mňa sňalo všetku tú ťarchu, ktorú som so sebou tak dlho vláčila.
Spadla zo mňa láska k tebe? Alebo zo mňa spadla nádej? Netuším… Avšak čosi sa udialo a ja tak veľmi chcem, aby tento pocit vo mne zotrval naveky. Nechce urobiť krok vzad, toľkokrát sa to už stalo a vždy som sa cítila len horšie a horšie. Nechcem sa tohto nepoznaného pocitu vzdať rovnako, ako som sa ešte pred chvíľou nechcela vzdať teba. Ty a pokoj v mojej duši sa vylučujete. Buď budem mať jedno, alebo druhé. Zlatá stredná cesta neexistuje, aj keď je to smutné.
pinterest.com
Tak si vyberám pokoj…
Je krajší, páči sa mi viac. Neťaží ma, neprivoláva slzy do mojich očí, nespôsobuje mi bolesť, nevnáša do duše strach. Je tu a upokojuje rany, ktoré som myšlienkami na teba stále len jatrila. Zrazu cítim, že bolesť odoznela, stačí si len dopriať čas a všetko sa zahojí.
Vyberám si pokoj a spomínam na chvíle s tebou. Tie šťastné, menej šťastné, aj tie, ktoré som prežila osamote, len so zovretým srdcom a hlavou, v ktorej si sa nachádzal iba ty. Teraz už viem, že som chcela hlavou preraziť múr. Nemalo to zmysel, nemala som dôvody v tom pokračovať, no predsa som sa nevzdávala.
Dal si mi toľko indícií, že ty nebudeš tým pravým…
Ale to sme my ženy. Jednoducho sa nevzdáme hneď. Bola to len hra, na ktorú som v dobrej viere s prísľubom šťastného života na tvojich perách pristúpila. Bola som naivná alebo hlúpa? Či dokonca zaslepená? Nie… Bola som zaľúbená. A to mi je ospravedlnením. Musím si to odpustiť. Tie slzy, ten strach, tie prebdené noci, ten čas…
Dnes svojmu srdcu hovorím len prepáč, ktoré si tak veľmi zaslúži. Prepáč mi za to, že som ťa nevedela usmerniť, že som nebola schopná na rovinu ti povedať, aby sme sa pohli ďalej.
pinterest.com
Niektoré príbehy boli napísané pre to, aby spomienky na ne boli pre nás akýmsi mementom…
A tak tento náš príbeh uzatváram v tichosti, v pokore a v pokoji. Už neplytvám slzami, neočakávam žiaden zvrat. Čakám len na koniec, ktorý by, nebyť mojej nádeje, prišiel omnoho skôr.
Tento môj príbeh sa pomaly chýli ku koncu, a veľmi si želám, aby ho žiadna žena neprežila. Preto si myslím, že postačí, ak napíšem… Nikdy sa nestaň väzňom svojej lásky. A to je bodka za všetkým, čo bolo potrebné nechať v minulosti. Pre mňa a možno i pre vás…
Autor: Lucia B.
Coverphoto: Photo by Rebe Pascual on Unsplash
