Posledné obdobie môjho života bolo veľmi zvláštne. Ukázalo mi toho veľa a možno aj práve to, aby som v sebe spracovala ďalšiu ranu, o ktorej som nikdy nahlas nehovorila a pravdepodobne už asi ani nebudem. Nechcem tu vyplakávať alebo sa hrať na obeť, aby ma každý ľutoval, ale písanie je pre mňa istá forma terapie.  Veľa vecí a súbojov som viedla osamote, kedy druhí ľudia nemali ani poňatia o tom, čo sa práve deje. Vďaka tomu vidím v sebe tú svoju hodnotu.

Nerozpracovaná téma, ktorú mám už dlhší čas na mysli, sa týka mojej rodiny. Vo veku, keď som bola ešte dieťa, moja rodina bola pre mňa všetkým. Zdroj šťastia, lásky a pohody. Vyrastala som bez otca, ale môj úžasný dedko mi dával lásku za dvoch, takže mi vôbec nič nechýbalo. Bola som jeho jediná milovaná vnučka. V uplynulých rokoch sa to menilo aj medzi mnou a maminou, čo bolo logické, lebo sama som prichádzala do veku dospievania, takže sa to dalo čakať. 

unsplash.com

V istých bodoch sa naše názory na isté veci odlišovali… 

Aj keď prišiel na svet môj milovaný braček, tak aj vtedy si náš vzťah prechádzal skúškou, ktorú sme však ustáli, hoci ja som to brala inak. Nielen od maminy, ale pomaly som sa začala vzďaľovať od každého člena mojej rodiny a stávala som sa chladnou. Moja stará mama už dávno nie je tou osobou, ktorou bola pred rokmi. V mojich očiach bola veľkou autoritou, ale s následkom určitých udalostí to medzi nami ochladlo. 

Vždy som chcela byť ako ona, videla som sa v nej a teraz je tá ilúzia preč, ako rozpadnutý domček z karát. Bola mojou druhou mamou a to puto, čo sme medzi sebou mali, sa dávno pretrhlo. Nevravím, že mi na nich nezáleží, alebo že by som ich neľúbila, keby im ide o život, dala by som im aj posledné. Len môj postoj sa zmenil. Nedávam svoje pocity najavo, ani tú lásku, ktorú by každý odo mňa očakával. 

Netúžim sa opäť popáliť… 

Nechcem k sebe už nikoho pustiť – pre moje vlastné dobro. Chcem chrániť svoje vnútro. To je pre mňa prioritou číslo jeden. Nechcem tie všetky city a emócie dávať najavo, lebo im nechcem ukázať pravú tvár. Stále som človek, ktorý dokáže bezhranične milovať, radovať sa zo života, tešiť sa na Vianoce ako malé dieťa. Ale po všetkých tých hádkach, ktoré som im už, samozrejme, odpustila, ale nezabudla som a ani nezabudnem, tak som si povedala dosť. 

Keď dedko odišiel do neba, vtedy sa toho veľmi veľa vo mne zmenilo a aj zlomilo. Mala som tu jediného muža, ktorý pri mne stál, nadovšetko ma podporoval a zahŕňal ma láskou. Dedko držal našu rodinu pokope a keď odišiel, naša rodina sa rozpadla ešte väčšmi, ako bola, a rozdelila sa na dva tábory. 

unsplash.com

Prišla som o vzor a svoju silnú autoritu… 

V tom čase som hľadala, kam patrím, a nevedela som nájsť to svoje „miesto“. Dnes som ho však našla. Sama v sebe. Viem, že sa nemôžem na nikoho spoliehať, iba sama na seba. Nehovorím teraz o priateľoch, ktorí vás zradia, ale dokáže vás zradiť alebo sklamať dokonca aj vlastná rodina. Pojem „domov“ už nemá pre mňa ten istý význam, ako keď som bola malé dievčatko.  

Po čase zistíš, že rameno, na ktorom sa potrebuješ vyplakať, máš hneď pri sebe. 

Snažila som sa vždy o to, aby som s každým v rodine mala pekný a plnohodnotný vzťah. Avšak nie s každým to išlo ružovo a mňa to zožieralo. Dávala som všetkým navôkol zo seba 210% a bola som úplne vyfľusnutá a bez energie. Myslela som si, že keď nedám zo seba tomu druhému maximum, tak to bude zlé a že som sa snažila málo. 

Ono to však nemalo pozitívny dopad na moju duševnú pohodu… 

Jeden letný večer som sedela s mojím priateľom na terase a povedala som mu všetko, čo som mala vo svojom vnútri. Tušil už dlhšie, že sa niečo deje… Povedal mi len: „Musíš sa naučiť, že v tomto svete nevyhovieš každému, aj keby sa rozkrájaš. A pokiaľ sa ty sama nebudeš šetriť a nebudeš si chrániť svoju energiu, tak to nikto za teba neurobí. A za ďalšie, že to bude mať veľmi negatívny dopad na teba celú a aj na tvoje zdravie.“ 

Myslím si, že to nemohol lepšie ani povedať. Do budúcnosti nevidím, takže ani neviem predpovedať, či zostaneme spolu, ale ak áno, tak verím, že si obaja vytvoríme takú rodinu, po ktorej túžime. 

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Odpustiť...

Coverphoto: Photo by shahin khalaji on Unsplash

Facebook komentáre