Neviem, prečo sa čuduješ…
Prečo ťa zrazu znepokojuje môj pokoj, po ktorom si tak dlho túžil. Prečo ti zrazu chýba môj hlas, keď si ho predtým nepočúval a vyhýbal si sa akýmkoľvek diskusiám. Prečo sa ti nepáči, že už sa nevraciam, keď som sa toľkokrát vracala z miest, kam ma dohnalo len tvoje mlčanie. Nie si už z toho unavený? Lebo ja áno…
Ja som bola tá, ktorá držala veci pohromade, aj keď sa už dávno rozpadávali. Tá, ktorá sa snažila pochopiť tvoje rozhodnutia, ktorým chýbala logika. Tá, ktorá sa bila o niečo bezcenné, akoby to bolo to najcennejšie na svete. Tak prečo meníš názor práve teraz, keď som sa konečne rozhodla prestať?
unsplash.com
Možno preto, že si si na to zvykol…
Že si si zvykol, že som vždy tá, čo bojuje, vysvetľuje, prosí, napráva, verí. Zvykol si si, že keď ty mlčíš, ja hovorím. Keď ty odchádzaš, ja ostávam. Keď ty cúvaš, ja ťahám vpred, aby sme to nevzdali.
Ale vieš čo? Mňa to stálo priveľa. A najviac som za to platila sama sebou. Stratila som sa vo vzťahu, ktorý ma mal držať, nie podkopávať. A jedného dňa mi to došlo – že ak sa nepostavím a neprestanem bojovať o niečo, čo očividne chce len jedna strana, zostanem na bojisku úplne sama. Unavená. Sklamaná. Vyčerpaná. So zlomeným srdcom a rozplývajúcou sa falošnou nádejou.
Neviem, prečo sa čuduješ, že už nemám silu…
Že sa neozývam. Že som ťa prestala presviedčať, že stojím za to. Nie preto, že by som to tak viac necítila. Ale preto, že už nemám v sebe toľko energie presviedčať ťa o niečom, čo máš cítiť sám. Nie po stýkrát… Veď ak si to nepochopil doteraz, nemám dôvod v tom pokračovať.
Zlomili ma nie veľké sklamania, ale tie drobné, ktoré sa opakujú. Tvoja neochota. Tvoje „uvidíme“. Tvoje „nemám teraz čas“. Tvoje ticho, keď som kričala. Tvoje ticho, keď som prosila, nech aspoň niečo povieš. Neviem, prečo si si myslel, že to vydržím donekonečna.
Možno si to nečakal…
Možno si veril, že budem tá, čo sa nikdy neunaví. Ale aj tie najsilnejšie ženy majú svoje limity. Aj tie, ktoré milujú celým srdcom, raz pochopia, že láska nestačí, ak je len z jednej strany. Je to práve naopak – najkratšie sú také lásky, ktoré sú podopreté len jednou osobou. Žiaľ…
A tak som tu. Už nebojujem. Nie preto, že by som prestala milovať. Ale preto, že som začala milovať seba. A už nedovolím, aby ma láska bolela viac, než posilňovala. Neviem, prečo sa ti nepáči, že už o teba nebojujem… Veď si ma to naučil práve ty.
Autor: Lucia K.
Coverphoto: pexels.com
