Je to ešte príliš čerstvé na to, aby som sa tvárila, že som nad vecou. Nie som… Často plačem a rána sú príliš trpké, pretože mi stále chvíľu trvá, kým pochopím, že je to pravda. Že je všetko zrazu inak, že musím prelomiť toľko zvykov a čaká ma odvykačka… Dobieha ma to pomaly, ale isto… Že už nie sme spolu a že všetko, čo som tak milovala, malo svoje naposledy.
Naposledy si ma rozosmial tak, že som smiech nedokázala zastaviť. Naposledy si mi porozprával trápnu príhodu, na ktoré si expert. Naposledy som spala vedľa teba, naposledy som cítila tvoju vôňu, naposledy sme si niekam zašli len tak sa stratiť a nemyslieť na všetko, čo nás potichu zožiera. Naposledy som žila okamihom, ktorý ma napĺňal a zakryl všetko, čo ma trápi. Pamätám si každé jedno naposledy? Alebo niektoré z nich splynuli s vtedajšou prítomnosťou, ktorá sa dnes stratila v minulosti?
unsplash.com
Stále to nedokážem prijať, aj keď som s tým zmierená…
Je to taký zvláštny pocit, v ktorom sa neviem zorientovať. Hlava mi neberie, že sa z nič z toho nezopakuje, no zároveň si viem rozumne povedať, že je koniec. Stále čakám, že sa ozveš, stále podvedome siaham po telefóne a hľadám na displeji správu od teba. Vždy, keď som ten mobil vzala do ruky, tam bola. Tá správa… Niekedy úsmevná, niekedy si chcel vedieť, ako sa mám alebo si sa len potreboval vyrozprávať. Teraz tam nie je nič, a tak pravidelne zažívam chvíľkový šok.
Prečo už nie sme spolu? Vieme to vlastne? Prečo sme sa takto rozhodli a kto bol ten, čo počúvol a ten, koho nápad skrsol v jeho hlave? Bolo to spontánne rozhodnutie? Moje či tvoje? Bolo to tak, že jeden z nás len akceptoval rozhodnutie toho druhého? Trpíš tým rovnako ako ja? Tiež si občas spomenieš a zaplaví ťa nostalgia, príkry smútok, ľútosť za každým jedným „naposledy“? Tiež by si rád vrátil čas, aspoň o polroka vzad a prežil by si si čo i len jediný deň opäť?
unsplash.com
Neviem, či chcem počuť pravdu…
Skutočne sa neviem rozhodnúť, čo by mi ublížilo viac. Či to, že už na mňa nemyslíš, že si ma vymazal a ideš ďalej. Znamenalo by to, že som milovala viac, že ty si nikdy necítil to, čo ja, a vnímal si ten čas, ktorý sme spolu strávili, úplne odlišne. Znamenalo by to, že nič z toho nebolo pre teba výnimočné a tým pádom nič z toho nebolo skutočné ani pre mňa.
No na druhej strane – nechcem vedieť ani to, že možno teraz pociťuješ to isté. Pretože by ma to k tebe ťahalo ešte viac. Chcela by som ťa späť, chcela by som späť nás. No nateraz sa musím naučiť rešpektovať tú bolesť, ktorú v sebe mám. Musím sa s ňou naučiť žiť a pochopiť všetko to, čo skrýva za sebou. Príčinu aj dôsledky.
Nech je to akokoľvek, neviem sa na teba hnevať…
Nedokážem to. Želám si tvoje šťastie a pomaly sa učím prijať, že ja už vtedy s tebou nebudem. Možno je to definitívne, možno medzi nami nejde o žiadnu pauzu. Nie… Musím rátať s tou najhoršou možnosťou, pretože upínať sa na predstavy v láske nie je dobrý nápad. Na chvíľku nás utešia, hodia do slastného opojenia pocitov a presvedčení, že raz bude všetko v poriadku. Opäť…
No o to horkejšie bude vytriezvenie, pretože nech sme akokoľvek silní či slabí, realita nás skôr či neskôr dobehne a vytrhne nás z pazúrov našich ilúzií, v ktorých hľadáme útechu a záchranu.
Neviem sa na teba hnevať. Pretože som ťa milovala. Dovolím si tvrdiť, že práve ty si vo mne zobudil tú lásku, ktorú som zo strachu pred ďalším sklamaním v sebe uspala. Neviem sa na teba hnevať, pretože som s tebou mala pocit, že žijem. Konečne… Dokopal si ma k povestnému „tu a teraz.“ A tak tu „tu a teraz“ uvažujem nad tebou. Nad nami. A premýšľam, či si aspoň chvíľu cítil to isté, čo som cítila ja.
Autor: Maťka
Coverphoto: Photo by Dekler Ph on Unsplash
